Učiteľ

AKO MOTIVOVAŤ DETI K ČÍTANIU

V poslednej dobe sa veľa hovorí o tom, že deti málo čítajú. V nasledujúcom článku je niekoľko podnetov ako motivovať deti k čítaniu.

Vlastnosti textu, ktoré zvyšujú motiváciu čítať

Výber textu je veľmi dôležitý. Dôležité je vybrať niečo, čo si dieťa bude chcieť prečítať. Niečo, čo dieťaťu nebude pripadať ako námaha, ale ako zaujímavá informácia.

Čítanie je jednoduchšie, keď je text Čítanie je zložitejšie, keď je text
Z reálneho prostredia a prirodzený Umelý
Text ako celok dáva zmysel (napríklad príbeh) Text ako celok nedáva zmysel
Zaujímavý Nudný
Relevatný (týka sa potrieb a záujmov dieťaťa) Nerelevantný (netýka sa potrieb a záujmov dieťaťa)
Súvisí so zaujímavými reálnymi udalosťami Nesúvisí s tým, čo sa reálne deje
Dieťa si ho zvolí Je dieťaťu nanútené zvonku
Je písaný prístupným, veku primeraným jazykom Je písaný zložito, veľa neznámych slov pre dieťa
Dieťa si môže vylepšiť postavenie v sociálnej skupine, patriť niekam, vytiahnúť sa Sociálne nezaujímavý

6 spôsobov ako obohatiť zážitok z čítania

  1. Zapojte zmyslové vnemy:Keď si čítate báseň, poviedku, román, alebo čokoľvek iné pravdepodobne sa Vám vybavujú určité vnemy v mysli. V závislosti od toho, čo čítate vybavujú sa Vám určite chute, vône, obrazy, zvuky. Tieto zmyslové vnemy sú ako film, ktorý sa odohráva v mysli a robia zážitok z čítania zaujímavejší. Pre deti sú zmyslové vnemy počas čítania veľmi dôležité, lebo robia čítanie sviežim a zábavným. Je to práve toto neustále tvorenie zmyslových vnemov, ktoré spôsobujú, že deti sú „závislé“ na čítaní. Ak si dieťa netvorí tieto vnemy počas čítania je to ako by trpelo určitou senzorickou depriváciou. Deti sa potrebujú naučiť, že slová, ktoré čítajú môžu vytvoriť film v ich mysli. Bez nich sú to často len nudná kolekcia slov na papieri.Ak si dieťa netvorí zmyslové vnemy ako mu v tom môžete pomôcť?Zdieľajte s dieťaťom obrazy, zvuky, chute, vône, ktoré sa vybavujú v mysli Vám. Priamo povedzte čo sa Vám vybavuje v mysli počas čítania. Potom si vymeňte úlohy. Prečítajte mu pár odstavcov a povedzte, aby Vám povedal všetko, čo vidí. Dovoľte mu fantazírovať, smejte sa, môžete schválne ísť až do absurdnosti. Takto rozvíjate jeho predstavivosť a ukážete mu , že knihy sú viac než len nejaké slová. Vymieňajte si zážitky. Môžete mu dovoliť nakresliť čo vidí, keď číta. Oceňte jeho fantáziu. Môžete skúsiť zahrať to, čo čítate, predstierať. Vymeňte si úlohy a nechajte hrať jeho. Nedovoľte, aby sa s čítania stala ďalšia domáca úloha a nestavajte sa do role učiteľa. Skúste prísť na spôsob ako urobiť z čítania čistú zábavu. Porovnávajte si obrázky, ktoré máte v mysli. Dôležité je, aby sa u dieťaťa zapol vnútorný film.
  2. Pomôžte dieťaťu doplniť si informácie:Predstavte si, že čítate knihu o počítačoch, alebo medicíne. Ak nemáte určité informácie, alebo znalosti z týchto oblastí, bude pre vás ťažké porozumieť o čom kniha je. Existujú informácie, ktoré dieťa nemá, ale keby malo rovnaká informácia by zrazu bola zaujímavejšia? Ukázala by sa v inom svetle? Ako zaujímavejšia?Pomôžte dieťaťu nasledovať jeho vášeň. Čo ho zaujíma? Fascinuje? Ak je blázon do koní, zožeňte mu knihu o koňoch a čítajte mu ju, čítajte ju s ním, spájajte čítanie s vlastnými skúsenosťami dieťaťa, dajte mu priestor na sebavyjadrenie. Zdieľajte svoje zážitky v spojení s knihou. Poskytnite dieťaťu dostatok vonkajších podnetov, zážitkov, aby malo bohatý vnútorný svet, ktorý si môže preniesť do čítania.
  3. Hľadajte súvislosti:Pomôžte dieťaťu nájsť súvislosti. Ako to čo číta súvisí s ním, s jeho životom, so svetom okolo, s jeho záujmami, ašpiráciami? Čo mu to pripomína? Kedy sa s niečím podobným stretol? V nejakom filme, knihe? Zdieľajte, čo to pripomína Vám. Povedzte zaujímavý príbeh – tým dieťaťu ukážete, že čítanie je viac než len slová na papieri. Keď vysvetľujete nové, prirovnajte to k niečomu, čo už poznajú, vychádzajte z toho, čo vedia. Dieťa si omnoho pravdepodobnejšie zapamätá zmysluplný príbeh, pretože sa mu nejakým spôsobom spája s inými vecami v jeho živote. Pomôžte dieťaťu nájsť tieto spojenia. Obohacovanie zásoby poznatkov tiež pomáha k zážitku z čítania.
  4. Povzbudzujte ich, aby premýšľali a kládli si otázky počas čítania.
  5. Naučte ich ako nájsť podstatné a ako vyrozprávať to podstatné.
  6. Naučte dieťa techniky sebakorekcie.Veľa detí si neuvedomuje, že sa stratili v texte, keď čítajú. Myslia si, že keď prefičia slovami a otáčajú strany, že si text prešli. Prešli, ale nič z neho nezískali. Potrebujú stratégie, aby sa im to nestávalo často. Ak sa im to totiž stáva často, čítanie ich neuspokojuje, pretože z neho nič nemajú. Najlepšou stratégiou ako sa nestratiť v texte je pestovať sebauvedomenie, čiže schopnosť ihneď si uvedomiť, keď ich zaangažovanosť v texte začína ochabovať a urobiť, čo je treba, aby sa dostali na správnu cestu. Ak ich zmyslové kino prestane premietať vedia, že majú spomaliť, znova si to prečítať. Ak si nekladú žiadne otázky, vedia, že musia prestať snívať s otvorenými očami a začať sa sústrediť. Ak sa nič nezdá dôležité, musia sa zamyslieť prečo je tomu tak. Ak si nevytvárajú súvislosti musia sa zastaviť a dôkladnejšie sa zamyslieť čo už vedia. Ak nedokážu vlastnými slovami povedať o čom čítali je to signál, že nerozumejú.

Signály, že sa dieťa pravdepodobne stráca v texte:

  • Hlas v hlave sa mení, dieťa prestáva konverzovať s textom a vníma iba slová.
  • V hlave sa nepremieta žiaden film.
  • Myseľ blúdi a premýšľa, ale nie o tom, čo číta.
  • Dieťa si nepamätá, čo prečítalo. Malo by byť schopné vlastnými slovami povedať, čo práve prečítalo.
  • Ak nie je toho schopné, znamená to, že sa musí v texte vrátiť, koncentrovať a sústrediť sa na porozumenie.
  • Počas čítania sa dieťa nepýta, ani neodpovedá na položené otázky.
  • Stretáva sa s postavami, o ktorých nevie, kedy boli uvedené na scénu.

Ak sa v procese čítania udialo niečo podobné znamená to, že sa dieťa stratilo počas čítania a potrebuje sa vrátiť a čítať pozornejšie.

Spracoval: Mgr. Milan Danihel, psychológ CPPPaP Žilina

AKO SA STAŤ FACILITÁTOROM

„Ako učiteľka musím najprv spomaliť, aby som mohla reagovať na hlasy svojich žiakov – venovať tieto chvíľky oceneniu toho, čo bolo povedané – bez ohľadu na to, ako hlasne alebo, potichu, jemne alebo zlostne, k veci alebo od veci sa to zdá byť.“

Bolo by veľkým omylom domnievať sa, že „facilitátor/ka učenia“ je len krycie meno pre učiteľa/ku – tým by sa predsa nič nezmenilo. Tradičná funkcia vyučovania sa totiž vôbec nepodobá na facilitovanie učenia.

Na jednej strane si tradičný učiteľ – d o b r ý tradičný učiteľ – kladie otázky ako:

  • Čo by sa mal žiak v danom veku a na danej úrovni schopnosti naučiť
  • Ako môžem zostaviť vhodné osnovy pre tohto žiaka
  • Ako mám udržať motiváciu žiaka, aby sa naučil danú látku?
  • Ako mám učiť, aby si osvojil vedomosti, ktorí si má osvojiť?
  • Ako mám skúšať, aby som videl(a), či si tieto poznatky naozaj osvojil?

Na druhej strane si ako facilitátor učenia budete klásť tieto otázky – ale nie sebe, lež žiakom:

  • Čo sa chcete učiť?
  • Aké veci vás zaujímajú?
  • Na čo ste zvedaví?
  • Aké záhady vás vzrušujú?
  • Aké problémy chcete riešiť?

Keď máte odpovede, nasledujú hneď ďalšie otázky: Ako môžem pomôcť svojim žiakom zaobstarať zdroje – ľudí, zážitky, učebné pomôcky, knihy, moje vlastné vedomosti – ktoré im pomôžu učiť sa tak, aby dostali odpovede na otázky, ktoré ich zaujímajú, aby sa naučili to, čo sa chcú naučiť?

a potom: Ako im môžem pomôcť vyhodnotiť ich vlastný pokrok a na základe sebahodnotenia si stanoviť ďalšie ciele?

Na opačných póloch sú aj postoje učiteľa a facilitátora – nech je tradičné vyučovanie akokoľvek zamaskované, v podstate vždy stojí na lievikovej teórii. Tradičný učiteľ by si tak mohol klásť otázku : „Ako môžem docieliť, že táto nádoba bude pokojne stáť, kým do nej lievikom nalejem fakty, ktoré zostavovatelia osnov a ja považujeme za cenné?“

Váš postoj facilitátora sa však bude takmer úplne dotýkať atmosféry:

  • Ako môžem vytvoriť atmosféru, v ktorej sa dieťa bude cítiť natoľko voľné, aby mohlo byť zvedavé, aby mohlo robiť chyby, aby sa mohlo učiť z prostredia, od spolužiakov, odo mňa, z vlastných zážitkov a skúseností?
  • Ako mu môžem pomôcť obnoviť to vzrušenie z poznávania, ktoré bolo také prirodzené v útlom detstve?

Akonáhle sa začne tento proces facilitovania chceného učenia, škola bude pre dieťa „mojou školou“ – keď sa deti chcú učiť, idú si za svojím a učia sa samostatne a podnecuje sa aj schopnosť detí pomáhať si navzájom. Učiteľ tak ušetrí čas, pretože problémy s disciplínou sa takmer vytratia.

Stať sa facilitátorom učenia je však aj riskantné: znamená to zažiť si neistotu, ťažkosti i pády – aj vzrušujúce ľudské dobrodružstvá a radosť, keď žiaci začnú prekvitať. Na rozdiel od facilitovania je tradičné vyučovanie podľa Rogersa takmer úplne márna, zbytočná a preceňovaná činnosť, v dnešnom meniacom sa svete – väčšinou je dobré len na to, aby poskytovalo deťom pocit neúspechu, keď nevedia pochopiť látku… Od nikoho nemožno predsa chcieť, aby sa učil niečo, čo pre neho nemá zmysel – žiadne dieťa by nemalo prežívať pocit neúspechu, ktorý mu navodí náš systém známkovania, kritika a výsmech učiteľa alebo spolužiakov, či odmietnutie za to, že pomalšie chápe. Je však zdravé, ak deti prežívajú pocit neúspechu, keď sa pokúšajú dosiahnuť niečo, čo je pre ne momentálne ťažké, pretože ten pocit ich poháňa za ďalším učením. Pocit neúspechu navodený iným človekom, pocit, ktorý nesmierne znehodnotí učiaceho sa ako človeka – to je veľmi rozdielny zážitok.

AKO SA STAŤ – NAMIESTO UČITEĽA – FACILITÁTOROM

Ak sa ako učitelia rozhodnete dať žiakom slobodu učiť sa (inými slovami – ak sa chcete stať facilitátorom) – ako môžete dosiahnuť tento cieľ?

Rogers navrhuje položiť si niekoľko zásadných otázok:

  1. Aké je to – učiť sa?Aké je to byť dieťaťom, ktoré sa učí niečo dôležité? Naše vlastné skúsenosti so školou určite ovplyvnili naše názory na svet a učenie sa, a tak sme často v pokušení vyučovať tak, ako učili nás – rozbiť túto šablónu si vyžaduje úvahu o tom, čo je najlepšie pre učiaceho sa, nie o tom, čo poznám ja. Ak totiž budem vidieť vzdelávanie iba svojimi, dospelými a učiteľskými očami, prídem o veľa príležitostí rásť so svojimi žiakmi. Ale ako facilitátor, ktorý má na pamäti to, ako sa sám v detstve učil, sa chcem veľmi snažiť o to, aby som zistil, aké je to byť dieťaťom, ktoré sa učí. Chcem sa dostať do vnútorného sveta dieťaťa a vedieť, čo má pre neho význam. Chcem urobiť zo školy priateľské miesto pre také zmysluplné učenia sa bez ohľadu na to, kde sa v živote dieťaťa odohráva.
  2. Môžem riskovať seba vo vzťahu?Môžem sa odvážiť (či opovážiť) jednať s týmto chlapcom alebo dievčaťom ako s človekom, ako s niekým, ku komu mám úctu? Môžem sa opovážiť odhaliť sa pred ním a nechať ho odhaliť sa predo mnou? Môžem sa opovážiť uznať, že možno vie v niektorých oblastiach viac ako ja, alebo že je vôbec nadanejší ako ja? Pri zodpovedaní týchto otázok je potrebné zvážiť dva aspekty: jedným je otázka rizika – môžem sa opovážiť dať pozitívne odpovede na položené otázky? Druhým aspektom je otázka: Ako môže medzi mnou a žiakom vzniknúť takýto vzťah?Podľa Rogersa nie je ľahké dosiahnuť takýto vzťah v každej triede a s každým žiakom: ukázať sa taký, aký naozaj som – nedokonalý, je osobné riziko, ktorému sa niekedy vyslovene bránime. Napriek tomu však ak bude vzťah medzi učiteľom a jeho žiakmi naozaj vzťahom medzi ľuďmi, zisk bude omnoho väčší. Takže – keď sme ochotní priznať si, že niektorí žiaci či študenti nás predstihujú vo vedomostiach, niektorí v chápavosti, iní vo vnímavosti, potom môžeme zostúpiť z učiteľského piedestálu a stať sa facilitujúcim učiacim sa medzi učiacimi sa.
  3. Aké sú záujmy žiakov?Toto je ďalšia dôležitá otázka – aké sú záujmy, ciele, záľuby mojich žiakov? Čo ich vzrušuje a ako na to môžem prísť? Odpoveď je ľahká: ak si naozaj želám zistiť záujem žiakov, môžem sa ich na to jednoducho opýtať a nechať ich o tom rozprávať resp. rozprávať sa o tom s nimi …
  4. Ako môžem uvoľniť a zachovať zvedavosť?Rogers uvádza, že má k dispozícii dôkazy o tom, že keď deti prejdú systémom štátnych škôl, ostanú menej zvedavé a menej skúmavé. Vyzerá to teda tak, ako by sme v škole robili všetko možné, len aby sme v našich žiakoch zabili prirodzenú túžbu vedieť, zvedavosť, široko zameranú, skúmavú snahu poznávať svet a jeho obyvateľov …
  5. Ako môžem poskytnúť zdroje?Ďalšia otázka, ktorú by sme si mali položiť, znie: ako by som mohol nápadito poskytnúť zdroje pre učenie – zdroje, ktoré sú fyzicky i psychicky dostupné? Facilitátor učenia by totiž mal venovať väčšinu prípravy tomu, že zabezpečí zdroje žiakom, s ktorými pracuje – deti väčšinou netreba u č i ť, potrebujú však zdroje, ktoré by naplnili ich záujmy. Vyžaduje si to veľkú nápaditosť, mnoho premýšľania a práce, aby sme také možnosti vytvorili.
  6. Ako môžem pestovať tvorivosť?Mám dosť odvahy i pokory neubíjať, ale naopak pestovať tvorivé otázky vo svojich žiakoch? Mám dosť tolerancie a ľudskosti akceptovať rušivé, občas vzdorovité, občas čudácke otázky niekoho, kto má tvorivé nápady? Dokážem vytvoriť priestor pre tvorivého človeka?Nie je to vždy jednoduché – bystrí a zároveň tvoriví žiaci mávajú skôr ťažkopádnu, „hranatú“ osobnosť, bývajú nevypočitateľní, spôsobujú viac problémov. Môžem dovoliť takýmto žiakom žiť a nachádzať „potravu“ vo svojej triede? Podobne nové myšlienky a nápady sú spočiatku často nevábne, slabé a ľahko zraniteľné – a deti sú plné takýchto „divokých“ a neobvyklých myšlienok a vnemov, ale veľmi veľa z nich sa v každodennej rutine školského života zašliape …
  7. Je tu miesto aj pre telo?Azda posledná otázka by bola: Dokážem pomôcť žiakovi, aby sa rozvíjal nielen jeho rozumový, ale i citový život? Dokážem mu pomôcť, aby sa stal jednotou tela a mysle, pocitov a intelektu? Jednou z najväčších tragédií modernej pedagogiky podľa Rogersa totiž je, že len kognitívne učenie sa pokladá za dôležité – „ľudský faktor“, pocity, citové nasadenie, emocionálny život ostáva akosi bokom, hoci keď sa učí „celý človek“, výsledky sú omnoho kvalitnejšie.

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP
ZDROJ: Carl R.Rogers – H.Jerome Freiberg: SLOBODA UČIŤ SA; Persona, Modra 1998

ČO JE TO ADD A ADHD?

V poslednej dobe sa častejšie spomínajú skratky ADD/ADHD. Tieto skratky sú odvodené z anglických označení (Pokorná, 2001)

ADD – porucha pozornosti bez hyperaktivity /attention deficit disorder /

ADHD – porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou /attention deficit hyperactivity disorder /

Ako sa konkrétne tieto poruchy u detí prejavujú?

Typické symptómy u detí:

  • PORUCHA POZORNOSTI – nesústredenosť – neschopnosť vydržať pri činnosti vyžadujúcej kognitívnu účasť
  • HYPERAKTIVITA – nedostatočne regulovaná a nadmerná aktivita
  • IMPULZÍVNE SPRÁVANIE – konanie bez premýšľania, vnucovanie sa ostatným napr. skákaním do reči, nevhodnými poznámkami

Prejavy poruchy pozornosti u detí:

  • Nepozornosť v škole, v zamestnaní, či v spoločenských situáciách.
  • Chyby z nepozornosti.
  • Práca – neusporiadaná, nestarostlivá a nepremyslená. Hovorí sa o nich, že sú neuvážení, splašení, rozlietaní a nič nedotiahnu do konca.
  • Ťažkosti udržať pozornosť dlhodobo, pri plnení úloh, ale i pri hre. Ťažko dokážu pracovať na úlohe do jej úplného splnenia. Keď sa do niečoho pustia, o chvíľu od toho utečú k niečomu inému. Majú problémy dodržiavať pravidlá hry.
  • Dojem, akoby neboli duchom prítomní, nepočúvali či nezapamätali si ani to, o čom sa práve hovorilo.
  • Sú spoľahlivo nespoľahliví. Ľahko sa nechajú rozptýliť vedľajšími podnetmi, zabudnú prísť na dohovorenú schôdzku, neprinesú, čo sľúbili.
  • Problémy s organizovaním činností. Pracovné návyky mávajú zmätočné, podklady neusporiadané, zabúdajú sa.
  • V rozhovore s druhými sa ich nepozornosť prejavuje tým, že často odbiehajú od témy. Nevnímajú ostatných, nie sú schopní sústrediť sa na prebiehajúci rozhovor.

Poruchy kognitívnych funkcií u detí:

  • Dieťa má problémy s pozornosťou, ktoré sú často spojené s motorickým nepokojom.
  • Porucha exekutívnych funkcií, kedy dieťa nie je schopné vnímať časový sled; konkrétne to znamená, že si nevie štruktúrovať a organizovať prácu, ktorú často nedokončí, nie je schopné analyzovať svoje správanie.
  • Neschopnosť selekcie podnetov, ktoré na dieťa pôsobia súčasne; dieťa nevie vybrať podstatné informácie pre danú situáciu.
  • Porucha analýzy a syntézy informácií.
  • Porucha motivácie, úsilia a vytrvalosti, dieťa ťažko prežíva akúkoľvek frustráciu, oddialenie činnosti, sebaovládanie.
  • Znížená schopnosť priestorovej predstavivosti.
  • Porucha verbálnej a pracovnej pamäte.

Prejavy hyperaktivity u dieťaťa:

  • chronický nepokoj
  • neustále poposedávanie
  • vrtenie sa na stoličke, pobiehanie a preliezanie predmetov v nevhodných situáciách
  • neschopnosť hrať sa potichu, alebo sa inak zamestnať bez hluku nutkanie niečo robiť, niečím sa zaoberať, nadmerne hovoriť

Prejavy hyperaktivity u dieťaťa:

  • Netrpezlivosť, popudlivosť, slabé sebaovládanie.
  • Ťažkosti počkať, kým na nich príde rad. Prekrikovanie ostatných, skákanie do reči, nepočúvanie pokynov. Robia zo seba šašov.
  • Impulzivita môže byť príčinou najrôznejších nehôd a úrazov.
  • Deti zakopávajú, narazia do okoloidúceho, chytia rozpálenú panvicu. Púšťajú sa do nebezpečných činností bez toho, aby zvážili následky (napr. jazdia na skateboarde po nerovnom teréne).

Čo môžete ako rodičia urobiť, ak vaše dieťa trpí uvedenými prejavmi, alebo niektorým z uvedených prejavov?

V prvom rade je dôležitá dôkladná diagnostika. Uvedené príznaky sa vyskytujú aj u iných duševných porúch v detskom veku, a preto je dôležité bližšie spoznať dieťa a zistiť, čím môžu byť tieto prejavy správania zapríčinené. Tu je niekoľko príkladov psychických porúch u detí pri ktorých sa môžu vyskytovať vyššie uvedené symptómy.

  • Detská úzkosť
  • Detská depresia
  • Generalizovaná úzkostná porucha
  • Separačná úzkostná porucha
  • Panická porucha
  • Posttraumatická stresova porucha
  • Sociálna fóbia
  • Obsedanto-kompulzívna porucha
  • Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa
  • Tourettov syndróm
  • Aspergerov syndróm
  • Porucha opozičného vzdoru
  • Poruchy správania

Dieťa môže mať tieto príznaky aj v období zvýšenej záťaže (napr. v období, keď sa rozvádzajú rodičia, smrť blízkeho člena rodina, presťahovanie, zmena školy, trauma…). Uvedené príznaky môžu taktiež súvisieť so zdravotným stavom dieťaťa, osobnostným, sociálnym a emocionálnym vývinom dieťaťa, rodinnými vzťahmi, citovou väzbou ku rodičom, ťažkosťami v školskom prostredí, ťažkosťami v učení. Ak vaše dieťa trpí uvedenými prejavmi, môžete sa prísť poradiť do nášho Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Žiline.

Spracoval: Mgr. Milan Danihel, psychológ CPPPaP Žilina
Zdroj: Pokorná, Věra. : Teorie a náprava vývojových poruch učení a chování. Portál, Praha 2001
Ashley, S.: The ADD & ADHD Answer Book. Sourcebooks, Inc., Illinois 2005

FACILITOVANIE UČENIA A MEDZIĽUDSKÝ VZŤAH

Vyučovanie alebo „facilitovanie“?

Podľa Rogersa je „vyučovanie“ veľmi preceňované a dokladá to slovníkovými výkladmi tohto slova: „vyučovať“ = poúčať niekoho = poskytovať niekomu vedomosti = učiniť vediacim – avšak poúčať niekoho o tom, čo si má myslieť alebo čo má vedieť, je mu veľmi proti srsti a pochybuje aj o tom, či máme v tomto modernom svete oprávnenie predpokladať, že práve my sme múdri, my vieme, aká bude budúcnosť, a mladí sú hlúpi…

S k u t o č n e vieme, čo by mali vedieť? A potom je tu otázka r o z s a h u vedomostí v jednotlivých odboroch resp. v školských premetoch – tu by sme mali vychádzať z predpokladu, že to, čo sa vyučuje, bude aj naučené , že to čo sa podáva, bude aj osvojené, nie len „odprednášané“ … Je to v našich školských osnovách a najmä potom v školskej praxi naozaj tak ???

Rogers vychádza z toho, že vyučovanie alebo odovzdávanie vedomostí má zmysel v nemennom prostredí – preto sa o tom celé storočia ani nezapochybovalo. Dnes však žijeme v prostredí, ktoré sa neustále mení, a od začiatku nášho storočia sa jedinou konštantou zdá byť rýchla zmena: všetky vedné odbory sú v takom pohybe, že dnešný istý a „pravdivý“ výrok bude v čase, keď bude žiak svoje vedomosti používať, už celkom určite zmenený…

A tak sme postavení pred úplne novú situáciu, v ktorej musí byť podľa Rogersa cieľom vzdelávania f a c i l i t o v a n i e (uľahčenie) zmeny a učenia sa, ak máme vôbec prežiť. Jediný človek, ktorý je vzdelaný, je ten, čo sa naučil učiť sa; človek, čo sa naučil adaptovať (prispôsobiť) a meniť sa, človek, ktorý si uvedomil, že žiadne vedomosti nie sú isté a že len proces hľadania poskytuje základ istoty. Premenlivosť, spoliehanie sa skôr na proces než na statické vedomosti je jediným zmysluplným cieľom vzdelávania v modernom svete.

O čo teda ide pri „facilitovaní“ učenia? Rogers o tom hovorí: „Uvoľniť zvedavosť, dovoliť jednotlivcom, aby sa voľne pohybovali novým smerom, ktorý im diktuje ich vlastný záujem, povoliť uzdu fantázii, umožniť o všetkom pochybovať a skúmať to, uvedomiť si, že všetko je v procese zmeny… Z takéhoto pružného prostredia potom vychádzajú jedinci, ktorí dokážu žiť v jemnej, ale stále sa meniacej rovnováhe medzi tým, čo sa dnes vie, a plynúcimi, pohyblivými, meniacimi sa problémami a faktami budúcnosti.“

Facilitovanie učenia a cieľ vzdelávania Rogers chápe ako jeden a ten istý proces – počiatok takého učenia nezáleží od vyučovacích spôsobilostí vedúceho, ani od akademických vedomostí v danej oblasti, ani od použitého programového učenia, ani od výkladu a prednášania, ani od množstva kníh, hoci každý z týchto zdrojov možno občas využiť. Nie, facilitovanie významného, zmysluplného učenia sa záleží od určitých postojov, ktoré existujú v osobnom vzťahu medzi facilitátorom (t.j. „učiteľom) a učiacim sa.

Charakteristiky, ktoré facilitujú učenie sa

1. Ozajstnosť facilitátora:

toto je azda najzákladnejšia podmienka, ktorá vyjadruje to, že facilitátor (-ka) bude pravdepodobne omnoho efektívnejší, keď je „s k u t o č n o u“, „n a o z a j s t n o u“ osobou, t.j. keď je taký, aký naozaj je, keď vstupuje do vzťahu s učiacim sa bez predkladania fasády alebo masky .

To znamená, že:

  • si uvedomuje pocity, ktoré prežíva,
  • je schopný ich prežívať a
  • vhodne ich sprostredkovať druhým.

To znamená, že sa s učiacim priamo a osobne stretáva ako človek s človekom.

Učiteľ teda môže byť vo vzťahu k žiakom skutočným človekom – môže byť nadšený, unavený, zvedavý, nahnevaný, citlivý i milý… Tieto svoje pocity prijíma ako svoje, a tak ich nemusí premietať do žiakov (príklad uvedieme o chvíľu). Žiakov výtvor sa mu môže páčiť alebo nepáčiť bez ohľadu na to, či z toho vyplýva, že je objektívne dobrý alebo zlý, príp. že žiak je dobrý alebo zlý – jednoducho vyjadruje svoj pocit voči výtvoru, pocit, ktorý existuje v ňom.*

Tak sa učiteľ stáva pre svojich žiakov človekom, a nie len „chodiacou učebnicou“ či stelesnením požiadaviek školy alebo „sterilným potrubím“, ktorým prúdia informácie od jednej generácie k druhej. Bohužiaľ, pre učiteľov (a nielen amerických…) je skôr obvyklé, že si radšej a celkom vedome nasadia masku, rolu, „fasádu učiteľa“ a nosia ju po celý deň, kým neprídu domov zo školy (a niektorí ju nezložia ani doma – to je vlastne tá „profesionálna deformácia“, podľa ktorej je niekedy možné učiteľa, a ešte skôr učiteľku, spoznať na prvý pohľad i mimo školy…)

„Ozajstný učiteľ“ – to nie je sterilná fasáda alebo chodiaca učebnica; to je živý človek s pocitmi a s presvedčeniami, človek, ktorý nezapadá do nejakého uhladeného „pedagogického vzorca“ – proste j e s t v u j e a žiaci rastú v kontakte s niekým, kto skutočne a otvorene j e s t v u j e.

Pre ozrejmenie Vám ponúkam nasledovné príklady:

A: Na hodine výtvarnej výchovy deti pracujú síce tvorivo, ale zároveň majú okolo seba a v celej triede veľký neporiadok. Učiteľke sa to nepáči a povie deťom: „Vy ste tie najneporiadnejšie deti na svete! Vôbec vás nezaujíma poriadok a čistota. Ste strašné!“

B: Tá istá situácia v triede, ale učiteľka povie: „Prišla som na to, že žiť v neporiadku je pre mňa na zbláznenie! Ja som od povahy čistotná, poriadkumilovná osoba, a neporiadok ma doháňa k zúfalstvu. Deti, nevedeli by ste o nejakom riešení?“ (táto učiteľka ďalej hovorí: „Navrhlo sa, že by mohli upratovať niektorí dobrovoľníci. …Povedala som, že sa mi nezdá spravodlivé, aby upratovali stále tí istí aj za ostatných – ale že pre mňa je to riešenie. No ale niekto rád upratuje, odpovedali mi. Takže takto to je.“)

Vnímate ten rozdiel, milí kolegovia?

V prvom prípade učiteľka nehovorí nič o sebe, o svojich pocitoch – namiesto toho hodnotí deti, ktoré síce bezpochyby cítia, že je nahnevaná, ale nevedia s istotou, či sa hnevá na ne alebo sa pred chvíľou pohádala s riaditeľom (či ešte doma s manželom)… Vo výroku tejto učiteľky nie je ani trocha úprimnosti zo slov druhej učiteľky, ktorá hovorí o svojich pocitoch zúfalstva z neporiadku- táto druhá učiteľka sa podelila so svojimi žiakmi o to čo prežívala (a nielen o milé a príjemné pocity, ale aj o hnev a frustráciu).

Zároveň je vo výroku prvej učiteľky obsiahnuté už spomínané hodnotenie resp. odsudzovanie – a hodnotenie je naozaj diskutabilné. Sú tie deti naozaj neporiadne a strašné, alebo sa len zabudli a ponorili do svojej práce? Sú v š e t k y neporiadne alebo niektorým ten chaos vadí rovnako ako učiteľke? Nezaujíma ich ich poriadok v ô b e c, alebo ich to jednoducho nezaujíma akurát t e r a z? Keby prišla nejaká návšteva, bol by postoj detí iný? Sú to s t r a š n í žiaci, alebo sú to jednoducho d e t i? Dúfam, že je zrejmé, že ak posudzujeme a hodnotíme, takmer nikdy to nie je úplne presné, a preto vzniká odpor a hnev, ako aj pocity viny a strachu.

2. Úcta, akceptovanie, dôvera:

Facilitátor učenia, ak chce byť úspešný, mal by okrem svojej ozajstnosti disponovať aj úctou voči učiacemu sa, t.j. voči jeho pocitom, názorom a celej osobnosti. Je to záujem o učiaceho sa, ale nemajetnícky záujem – akceptovanie toho druhého človeka ako samostatného jedinca, ktorý má svoju vlastnú cenu; je to bazálna dôvera – presvedčenie, že tento druhý človek je akosi od základu hodný dôvery. Nech to už nazveme akokoľvek, ide o úctu voči učiacemu sa ako nedokonalej ľudskej bytosti s mnohými pocitmi a potenciálmi, a to znamená, že učiteľ – facilitátor by mal plne akceptovať napr. tak strach i váhanie žiaka, ako aj jeho radosť a uspokojenie z dosiahnutého výkonu, alebo príležitostnú žiakovu apatiu a iné jeho osobné pocity, ktoré rušia i podporujú učenie sa. Jednoducho – hoci sa mnohí učitelia boja straty autority, určite by dosiahli viac, keby sa so žiakmi vedeli porozprávať na i c h ú r o v n i , a nie „10 kilometrov nad nimi“… (Ak nedôverujem ľudskej bytosti, potom ju musím napchať informáciami podľa môjho výberu, nemôžem jej jednoducho dovoliť, aby si zvolila s v o j u cestu a svoj v l a s t n ý smer v učení…)

3. Empatické porozumenie:

„Empatia“ je ďalší dôležitý rogersovský pojem – znamená schopnosť vcítiť sa do druhého človeka, byť „v jeho koži“ či „chodiť v jeho topánkach“, vidieť svet jeho očami. Keď má učiteľ túto schopnosť porozumieť žiakovi zvnútra, keď si je citlivo vedomý toho, ako sa proces vzdelávania a učenia javí žiakovi, zvyšuje sa pravdepodobnosť vzniku významného, zmysluplného učenia. Žiaci dokážu byť veľmi vďační, keď im jednoducho niekto r o z u m i e z ich vlastného, žiackeho uhla pohľadu.

Keby sa aspoň niektorí z vás, milí kolegovia, podujali dať každý deň jednu nehodnotiacu, akceptujúcu, empatickú odpoveď na pocit prejavený alebo vyslovený žiakom, verím spolu s Rogersom, že by ste objavili silu tohto druhu porozumenia, ktorý sa v súčasnosti v našich školách vyskytuje nie až tak často …

Isteže – takýto prístup prináša určité riziko pre každého, kto by to chcel skúsiť, ale iba riskovaním v týchto nových spôsoboch môže učiteľ pre seba objaviť, či sú tieto postoje, obsahujúce vlastnú ozajstnosť, empatiu a dôveru v žiakov, efektívne alebo nie, či sú preň vhodné alebo nie.

Dosiahnuť skutočnú ozajstnosť je ťažké dokonca i vtedy, keď si to človek naozaj želá; môžeme sa k tomu len raz viac, inokedy menej priblížiť, ale verte – stojí to za to!

Ak sa rozhodneme pre takúto cestu, musíme byť predovšetkým blízko svojim vlastným pocitom – uvedomovať si ich a zároveň byť ochotní riskovať to, že ich pred druhými vypovieme také, aké sú v našom vnútri, a nebudeme ich zahaľovať do hodnotenia a posudzovania alebo ich pripisovať iným ľuďom.

Ak teda učiteľ – facilitátor čo i len v malej miere vytvorí v triede atmosféru na základe svojej ozajstnosti, úcty a empatie, ak dôveruje konštruktívnej tendencii jednotlivca alebo skupiny, tak potom zistí, že začne dochádzať ku kvalitatívne inému učeniu sa u žiakov. Pretože – lepšie prednášky či výklad, lepšie osnovy, lepšie učebnice či učiace stroje nikdy zásadne nevyriešia tento najnaliehavejší problém modernej pedagogiky: Len ľudia – učitelia, ktorí sa vo vzťahoch k žiakom správajú naozaj ako ĽUDIA, môže niečo zmeniť k lepšiemu…

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP v Žiline
ZDROJ: Carl R. Rogers – H.Jerome Freiberg: SLOBODA UČIŤ SA; Persona, Modra 1998

INTELEKTOVO NADANÉ DETI

Nadané deti tvoria veľmi rôznorodú skupinu, ich spoločným znakom je, že majú oproti rovesníkom vysoko rozvinuté intelektové schopnosti. Ich intelekt akceleruje – je akoby na úrovni staršieho dieťaťa, pričom v porovnaní s rovesníkmi dosahujú výnimočné výkony v jednej alebo viacerých intelektových činnostiach (nie vždy sa to musí prejaviť nadpriemernými výkonmi v škole).

Neexistuje všeobecný vzorec prejavov, na základe ktorých možno dieťa jednoznačne označiť ako nadané.

Typické charakteristiky intelektovo nadaných detí:

  • skoré čítanie, písanie, alebo počítanie už v predškolskom veku, pričom sa tieto zručnosti naučili ako samoukovia, nikto ich k tomu systematicky neviedol,
  • dobrá pamäť, rýchlosť a ľahkosť učenia,
  • vysoká intelektuálna zvedavosť, kladenie otázok nútiacich dospelých nahliadnuť do encyklopédií alebo hľadať odpovede na internete,
  • široká slovná zásoba a dobrá argumentácia, vyhľadávanie komunikácie s dospelými alebo staršími deťmi,
  • netypické záujmy na daný vek (živočíchy, vesmír, doprava, technika, astronómia),
  • zaoberanie sa svetovými problémami a otázkami morálky, etiky, hraníc (nekonečno, začiatok, koniec života).

Možné problémové prejavy nadaných detí:

  • hyperaktivita, nižšia potreba spánku,
  • znížená sociálna adaptácia, nízke sebavedomie, emočné problémy, negativizmus,
  • perfekcionizmus, príliš vysoké požiadavky na seba alebo okolie,
  • snaha byť najlepší, neochota prijať prehru,
  • sťažené podriaďovanie sa príkazom, autoritám,
  • potreba vysvetľovania požiadaviek dospelých, neobvyklé doslovné chápanie významu slov („chytanie za slovíčka“).

Čo môžu poskytnúť nadanému dieťaťu rodičia:

  • množstvo podnetov: dostatok informácii vychádzajúcich zo záujmov dieťaťa, encyklopedická literatúra, prístup k zaujímavým podujatiam (múzeá, výstavy, prehliadky), ochota k diskusii o mnohých otázkach a problémoch, ktoré ho trápia
  • partnerský prístup: vysvetľovanie pravidiel a požiadaviek, ich zdôvodňovanie, diskusia o možných príčinách nevhodného správania
  • akceptáciu odlišnosti: brať dieťa také, aké je, chápať jeho myšlienkové pochody, odlišné názory a záujmy

Najčastejšie rodičovské chyby:

  • autoritatívnosť: rozkazovanie bez zdôvodňovania, presadzovanie vlastných požiadaviek z hľadiska sily, veku
  • zakazovanie/obmedzovanie činnosti, záujmov: zakazovať dieťaťu čítať, písať so zdôvodnením, že sa bude nudiť v škole, obmedzovať jeho nadmerné zanietenie pre niektorú oblasť
  • rodičovský perfekcionizmus: snažiť sa, aby dieťa bolo vo všetkom perfektné, nepripúšťať chyby a možné zlyhania
  • učenie v predstihu: je zbytočné učiť dieťa učivo vopred, vo vyučovaní sú nadané deti motivované k tomu, aby zákonitosti a pravidlá objavovali sami, vhodnejšie je dieťaťu poskytnúť možnosť objavovať a spoznávať veci, ktoré sa nemá v škole možnosť dozvedieť

Legislatíva

  • Školský zákon (zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní ) stanovuje presné postupy pre identifikáciu intelektovo nadaných detí, možnosti ich vzdelávania, zároveň vymedzuje deti a žiakov s nadaním ako deti a žiakov so špeciálnymi výchovno- vzdelávacími potrebami.
  • Identifikácia (diagnostika), posudzovanie intelektových schopností (nadania) dieťaťa môže prebiehať ešte pred vstupom do školy alebo priebežne počas celej školskej dochádzky.
  • Intelektové nadanie diagnostikuje psychológ centra pedagogicko – psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP).
  • Zákon umožňuje zakladať triedy, školy pre nadaných alebo vzdelávať nadaných žiakov začlenením (integráciou) v bežnej triede.
  • Do škôl, tried alebo v rámci integrácie sú všeobecne intelektovo nadaní žiaci prijímaní na základe diagnostiky CPPPaP a na základe žiadosti rodiča.
  • Nadaní žiaci sa môžu zaškoliť pred šiestym rokom veku, môžu preskočiť ročník, študovať dva ročníky súčasne, absolvovať niektorý predmet vo vyššom ročníku a pod.
  • Podrobnosti výchovy a vzdelávania intelektovo nadaných žiakov upravuje vyhláška č. 307/2008 Z. z. .

Argumenty za vzdelávanie nadaných žiakov v triedach/školách pre nadaných:

  • možnosť komunikácie s rovesníkmi rovnakého zamerania, rovnakých záujmov,
  • znížený počet žiakov v triede (možnosť individuálneho prístupu),
  • metodika vzdelávania zameraná na potreby a individuálne osobitosti nadaných žiakov,
  • možnosť úpravy učebných plánov a tým posilnenie oblasti nadania, systematický a efektívny rozvoj intelektového potenciálu,
  • cielené učebné aktivity na rozvoj nadania v rámci všetkých vyučovacích hodín,
  • zníženie rizika vylúčenia dieťaťa z kolektívu (nízky počet žiakov, možnosť pedagógov pozorne sledovať sociálne deje v kolektíve, prítomnosť podobne zameraných rovesníkov).

Riziká, možné nevýhody vzdelávania v triedach/školách pre nadaných:

  • vnímanie školy verejnosťou ako „elitné“,
  • vysoká konkurencia, očakávania, potvrdenie „výnimočnosti“ žiaka zaradením do špeciálnej školy môžu negatívne vplývať na sebavedomie žiaka (nízke sebavedomie), alebo naopak nezdravý pocit nadradenosti,
  • znížená možnosť komunikácie s bežnými deťmi môže neskôr viesť k problémom v sociálnom začleňovaní.

Spracovala: PhDr. Viera Berhanová, psychologička CPPPaP Žilina

MÔŽEME BYŤ AKO UČITELIA SAMI SEBOU?

Skúste si, milé kolegyne a kolegovia, najprv sami odpovedať na úvodnú otázku – je možné byť v triede skutočnou, celou ľudskou bytosťou?

OBVYKLÁ TRIEDA

Podľa Rogersa mnohí učitelia boli počas prípravy na svoje povolanie i v priebehu praxe „podmieňovaní“ tak, aby o sebe premýšľali ako o odborníkoch – poskytovateľoch informácií, udržiavateľoch poriadku a hodnotiteľoch výsledkov. Taký učiteľ je potom presvedčený, že si nemôže dovoliť ukázať sa žiakom ako „skutočná ľudská bytosť“ so všetkým, čo k tomu patrí. Vie, že (často) nie je až takým odborníkom, ako sa navonok javí; vie, že keď vykladá novú látku, má niekedy dobrý deň a inokedy zlý, a že by si niekedy sám zaslúžil horšiu známku za poskytovanie informácií. Vie, že ak mu padne maska, ak sa ukáže taký, aký je, na niektoré otázky bude musieť odpovedať „Ja neviem“ – a môže si to učiteľ vôbec dovoliť? Uvedomuje si, že niektorých bude mať veľmi rád a niektorých nie – čo bude potom s jeho „objektivitou“ pri známkovaní?

Skrátka – mnoho učiteľov (ak nie väčšina) považuje za veľmi riskantné dovoliť žiakom, aby ich poznali ako človeka. Bolo by to riskantné i pre učiteľov samotných – vnútorne, pretože by sa stali zraniteľnejšími. Mohlo by to byť i riskantné i profesionálne, pretože by mohli získať povesť „slabých“ učiteľov, ktorí sa viac starajú o svojich žiakov, než o obsah hodiny, a ktorí majú na hodine slabú disciplínu, pretože žiaci priveľa rozprávajú… Tak teda radšej „hrajú na istotu“ – nasadia si pevnú masku, urdržiavajú si „rolu experta“, za každú cenu si zachovávajú „objektivitu“ a odstup od žiakov, pre ktorých je vymedzené „nižšie“ postavenie. Chránia si svoje právo konať ako sudcovia, hodnotitelia a niekedy aj ako exekútori…

Podobne pre tisícky a tisícky žiakov je príliš riskantné byť v triede celým človekom – znamená to totiž ukázať svoje pocity; ľahostajnosť, občasné pocity skutočného nadšenia, závisť voči spolužiakom, či pocity ohľadne nepríjemnej situácie v rodine, atď., atď.. Pre neho, rovnako ako pre učiteľa, je omnoho bezpečnejšie zavrieť si ústa, zachovať pokoj, odviesť si svoje povinnosti, nerobiť rozruch a získať diplom alebo vysvedčenie.

A tak túto „šarádu“ hrajú rok čo rok tisíce učiteľov a učiteliek a státisíce žiakov… V tejto tzv. pedagogickej atmosfére sa zo žiakov stávajú pasívne, apatické, unudené bytosti – stavajú sa z nich „turisti v triede“. A učitelia, snažiaci sa deň čo deň neukázať svoje skutočné ja, po čase skostnatejú a napokon u mnohých dôjde k tzv. vyhoreniu.

Je však takéto (obojstranné) sklamanie nevyhnutné? Môže sa stať trieda miestom vzrušujúceho, zmysluplného učenia, ktoré súvisí so životnými otázkami? Môže byť miestom vzájomného učenia sa, kde sa učíte od ostatných a oni sa učia od Vás? Kde sa nielen žiaci učia od učiteľov, ale aj učitelia od žiakov?

FACILITATÍVNA TRIEDA

Keď učiteľ ponechá žiakom rozumnú slobodu učiť sa, čo budú chcieť a ako budú chcieť, atmosféra v triede sa úplne zmení a z učiteľa sa stáva facilitátor učenia. (Facilitovať – z angl. „facilitate“: uľahčiť, umožniť, dať príležitosť, alebo „facility“: ľahkosť, možnosť, príležitosť. V rogeriánskej terapii je aj terapeut vlastne facilitátorom – vytvorí určité podmienky, ktoré klientovi uľahčia, umožnia aktivizovať vlastné vnútorné sily, smerujúce k pozitívnemu rastu a rozvoju.)

Rogers o tom hovorí: „vy nie ste ja, ani vaši študenti či vaši žiaci nie sú tí istí, ako boli moji, takže zavádzať pravidlá alebo hovoriť vám, ako by mala vaša hodina vyzerať, nemá zmysel. Ja len jednoducho tvrdím, že keď študenti a učiteľka otvorene diskutujú o dôležitých otázkach, môžu nájsť spôsob, ako by mohli byť na hodinách celými ľudskými bytosťami.“

Jednoducho povedané: ide o to, aby učiteľ bol reálnou osobou, ktorá sa zaujíma o svojich žiakov a dáva im najavo, že rozumie ich myšlienkam a pocitom. Potom môžu žiaci povedať napr.: „… na týchto hodinách sa neučíme len matematiku – učíme sa niečo o živote…

(namiesto: „Napokon som uverila, že učitelia sú roboti naprogramovaní, aby zraňovali ľudí, a uvedomila som si, že sa musím pred nimi zavrieť a nepočúvať ich, pretože sa zbláznim od strachu. … Učiteľka matematiky mi hovorila, že som hlúpa, lenivá a nevďačná, keď som nenapísala dobre písomku alebo nerozumela dobre úlohe. Tak ma vystrašila, že keď prišiel čas písomky, tak som sa bála, že ju nespravím, že som ju nikdy nespravila.“ …)

AKO SA MÔŽEM STAŤ SKUTOČNÝM?

Čo vlastne znamená Rogersov pojem „byť skutočný“ alebo „byť skutočne sám sebou“ ? Ide vlastne o hľadanie identity, o odpoveď na otázku „Kto naozaj som?“.

V prvej časti tohto medicínskeho materiálu sme hovorili o tom, ako nás v detstve okolie prinúti schovať sa pod masku, ak chceme najmä emocionálne prežiť a nestratiť pritom lásku a pozornosť svojich rodičov a iných pre nás dôležitých ľudí. Neskôr potom azda všetci zápasíme o to, aby sme opäť objavili seba samých, svoju identitu – človeka, ktorým sme a chceme byť.

Je to všadeprítomné hľadanie – týka sa nášho oblečenia, účesu, celého zovňajšku. Na najvýznamnejšej úrovni však ide o voľbu hodnôt, medziľudské vzťahy a vzťahy k spoločnosti – ide o celú našu životnú filozofiu. Ak chceme byt naozaj sami sebou, nemôžeme sa orientovať podľa druhých ľudí – ich odpoveď na túto základnú otázku nemôže byť aj našou odpoveďou: každý si musí nájsť svoju vlastnú. Každý z nás je totiž neopakovateľná individualita – nemôžeme byť „meraní“ inými ľuďmi, ale len sami sebou.

Toto hľadanie vlastného skutočného ja, svojej identity, je však dnes väčší problém než v minulosti – nemohli sme sa to naučiť od rodičov, pretože takmer v každej histórii doteraz nezáležalo veľmi na tom, či jednotlivec objaví sám seba, lebo identita, ktorú žil, bola definovaná: napr. od nevoľníka vo feudalizme sa očakávalo, že bude nevoľníkom po celý svoj život, a práve tak aj jeho deti. A šľachtic bol tiež obmedzovaný, hoci luxusnejším spôsobom.

Ťažkosti spojené s opustením tejto rolovej identity nás dnes sprevádzajú na každom kroku – strnulosť takto určenej roly sa nám dnes zdá neuveriteľne obmedzujúca, ale nemalo by nás to zaslepiť pred faktom, že taká nemennosť činila život v mnohých ohľadoch jednoduchším: neboli takmer žiadne možnosti a napodiv to ľuďom dávalo určitú istotu, ktorú my už máme.

(Jedno z mála prirovnaní je dnešná armáda: takmer vôbec sa tam netreba rozhodovať – povedia vám, čo si máte obliecť, ako sa máte správať, kde máte bývať a čo máte robiť; môžete frflať, koľko chcete, ale prakticky nemáte zodpovednosť za svoj život. Profesionálny vojak dostane identitu, povedia mu, kto je, a strastiplné osobné hľadanie, ktorým musí prechádzať väčšina z nás, je aspoň čiastočne či dočasne odstránené. …)

Preto je hľadanie svojho „skutočného ja“ nanajvýš moderný problém – život jednotlivca už nie je definovaný (hoci môže byť ovplyvnený) rodinou, spoločenskou triedou, náboženstvom, farbou pleti alebo národnosťou, a tak si nesieme bremeno hľadania svojej identity sami.

Len ten človek dnes netrpí takýmto často bolestným hľadaním seba, čo sa dobrovoľne vzdá svojej individuálnej totožnosti v prospech nejakej organizácie alebo inštitúcie, ktorá mu určí ciele, hodnoty i filozofiu (napr. náboženská sekta, vyhranená ideológia, ale i veda, tradičné školstvo a už spomínaná armáda).

CESTY K SEBE

Niektoré životy sa značne deformovali alebo skomplikovali v ranom detstve – pre týchto ľudí môže byť hľadanie pevnosti v sebe, svojho skutočného ja, veľmi dlhé a bolestivé. Veľmi častá je obava, že naše „neobjavené“, roky ukrývané vnútorné ja bude bezcenné, bizarné, zlé alebo strašné – mnohí z nás sa preto tak boja rizík tohto hľadania, že sa snažia „zmraziť“ tam, kde sú, obávajúc sa každej cesty, ktorá by viedla na neznáme územie. Spolu s Rogersom však veríme, že ľudia, ktorí sa napriek všetkým rizikám a obavám na túto cestu dali, by Vám ostatným povedali, že to stojí za to…

MÔŽETE BYŤ SAMI SEBOU

Nájsť svoje skutočné ja – to je celoživotná cesta, proces, smer, nie nejaký statický výkon. Pri hľadaní celého svojho skutočného (a meniaceho sa) ja nie je pravdepodobne nikto úplne úspešný – ale sú tu určité charakteristiky tohto procesu:

Ľudia sa prestávajú skrývať za fasádou a predstieraním, či už bolo vedomé alebo nevedomé. začínajú si čoraz viac a čoraz lepšie uvedomovať svoje vnútorné prežívanie – začínajú akceptovať (prijímať) celé toto prežívanie ako svoje vlastné; objavujú, že sú ľuďmi s nesmiernym rozsahom pocitov i reakcii. Znamená to, že človek prijíma aj tie stránky svojho ja, ktoré predtým popieral či potláčal – bez sebapodvádzania, bez skresľovania; uvedomí si, že môže prežívať aj lásku, ale aj hnev a iné negatívne pocity. Človek tiež prichádza na to, že sebe, svojmu „organizmu“ môže dôverovať a tak čoraz menej a menej hľadá u iných schválenie či neschválenie svojich činov, normy pre svoj život a rozhodnutia – prichádza na to, že „centrum hodnotenia“ leží v ňom samom: rozhodnúť sa musí on sám a jediná otázka, na ktorej záleží, je: „Žijem tak, aby ma to hlboko uspokojovalo a aby som to bol naozaj ja?“ (Alebo to, čo robím, robím kvôli tomu, čo si o tom – a o mne – pomyslia druhí ľudia…?)

Jednoducho – každý z nás je maliarom alebo architektom svojho života: môžeme kopírovať iných, môžeme žiť tak, aby sme sa im „zavďačili“ či unikli ich odsúdeniu, alebo môžeme objaviť to, čo je jedinečné a vzácne pre nás a „maľovať“ to, stať sa tým.

Je to úloha na celý život…

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP v Žiline
ZDROJ: Carl R.Rogers – H.Jerome Freiberg: SLOBODA UČIŤ SA; Persona, Modra 1998.

ŠIKANOVANIE

Dnešná situácia so šikanovaním je v dnešnej dobe komplikovaná možno aj tým, že nie vždy je šikanovanie zjavné – terorizovať druhého (slabšieho) je totiž možné nielen bitím. Existujú i „jemnejšie“ formy – výsmech, zdanlivo nevinné prezývky, odstrkovanie dieťaťa na ihrisku, vylúčenie zo spoločných aktivít a pod. Takéto nepríjemnosti sa zaneprázdnenému dospelému, ktorý počúva dieťa iba na pol ucha, môžu zdať veľmi jednoduchými, ale pre ľahko zraniteľné dieťa to môže znamenať “koniec sveta“.

ČO JE TO VLASTNE ŠIKANOVANIE?

Akákoľvek definícia šikanovania by mala obsahovať širšie súvislosti a zahŕňať jeho hlavné znaky, a to:

  1. Zjavný úmysel ublížiť druhému, či už fyzicky alebo psychicky.
  2. Útočníkom môže byť jedno dieťa alebo skupina detí.
  3. Incidenty sú opakované. (Jednorazové akcie sa väčšinou za šikanovanie nepovažujú.)
  4. Nepomer síl medzi útočníkom a obeťou. (Táto prevaha môže byť skutočná alebo zdanlivá – v oblasti fyzickej sily alebo agresivity, v osobnej sile jedinca alebo v početnej prevahe skupiny.)

PREJAVY ŠIKANOVANIA

  • posmech, posmešné poznámky na adresu dieťaťa – obete, pokorujúce prezývky, nadávky, ponižovanie, hrubé žarty na jeho účet (rozhodujúcim kritériom je, do akej miery je dané dieťa konkrétnou prezývkou zraniteľné)
  • kritika dieťaťa, výčitky na jeho adresu, prehlasované najmä nepriateľským až nenávistným, príp. pohŕdavým tónom
  • príkazy, ktoré dostáva dieťa od iných detí, povedané najmä panovačným tónom a skutočnosť, že dieťa sa im podriaďuje
  • naháňanie, strkanie, štuchanie, rany, kopanie, ktoré nemusia byť silné, ale nápadné, že obeť ich neopláca
  • bitky, v ktorých je jeden z účastníkov zreteľne slabší a snaží sa uniknúť

OBEŤ

Podľa výsledkov výskumov vykazujú niektoré (ale nie všetky) obete jednu alebo viac nasledujúcich charakteristík:

  • znížené sebavedomie
  • fyzickú odlišnosť (okuliare, nadváha, nejaký telesný handicap)
  • izolovanosť v skupine vrstovníkov
  • sklon „provokovať“ šikanovanie

Obeťou sa tak často stávajú deti, ktorých správanie je:

  1. pasívne – ustráchané, submisívne, zakomplexované,
  2. provokujúce – deti, ktoré druhých zámerne provokujú, vyvolávajú negatívne reakcie, a keď im to druhí vrátia, sťažujú sa,
  3. účelové – deti, ktoré na seba berú rolu obete, len aby získali ocenenie, popularitu („triedny šašo“),
  4. „falošné obete“ – deti, ktoré sa na druhých sťažujú, a tým si chcú získať pozornosť ( je potrebné preveriť, aké problémy sa za tým skrývajú),
  5. útočníci alebo obete – dieťa, ktoré je v jednom vzťahu s obeťou šikanovania, si to môže kompenzovať tým, že samo šikanuje slabšie deti (často sú to deti vystavené šikanovaniu zo strany dospelých).

PREJAVY SPRÁVANIA DIEŤAŤA, ktoré môžu naznačovať, že je ŠIKANOVANÉ

V škole:

  • dieťa je cez prestávky často samé, ostatné deti oň nejavia záujem
  • pri skupinových športoch je dieťa volené do družstva ako posledné
  • cez prestávky vyhľadáva blízkosť učiteľov
  • ak má dieťa prehovoriť pred triedou, je neisté a ustrašené
  • pôsobí smutne až depresívne, máva blízko k plaču
  • zhoršuje sa jeho školský prospech, niekedy náhle
  • jeho veci sú poškodené alebo zničené
  • má zašpinený alebo poškodený odev
  • má odreniny, modriny a škrabance, ktoré nevie vysvetliť

Doma:

  • bojí sa na ceste do školy a zo školy
  • nechce ísť do školy, prosí rodičov, aby ho odviezli autom, zmení svoju pravidelnú cestu do školy
  • prichádza domov neprimerane hladné
  • prichádza domov so zničenými šatami alebo knižkami a pomôckami
  • stále stráca vreckové alebo nejaké veci
  • má nevysvetliteľné modriny alebo škrabance a odmieta povedať, čo sa mu stalo, príp. hovorí nepravdepodobné výmysly
  • stáva sa skľúčené, trpí nechutenstvom
  • zaspáva s plačom, v noci sa prebúdza, má zlé sny
  • pokúša sa o samovraždu

RADY DEŤOM, KTORÉ SÚ ŠIKANOVANÉ

  1. Poznámkam a provokáciám sa zasmej alebo ich ignoruj. Pamätaj, že ich autori sú obmedzení – chcú ťa zastrašiť, ale humor alebo ticho ich môže odradiť. Keď nejaký čas vydržíš, prestane ich to baviť.
  2. Môžeš im povedať, aby prestali otravovať alebo niečo podobné. Musíš to ale povedať zlostne a hneď odísť. Vyskúšaj si to pred zrkadlom.
  3. Ak ťa obťažuje celá skupina, vyber si najslabšieho člena, pozri sa mu do očí a povedz: „to vôbec nie je smiešne.“ Potom odíď.
  4. Môžeš sa prihlásiť do kurzu sebaobrany, ktorí ti dodá väčšiu sebaistotu. Neznamená to, že budeš „odplácať“, ale môže ti to pomôcť posilniť tvoju sebadôveru.
  5. Drž sa v skupine – útočníci sa obyčajne zameriavajú na osamotené deti.
  6. Spýtaj sa člena útočiacej „party“ osamote, prečo ich musí toľko útočiť na jedného.
  7. Poraď sa so svojimi rodičmi a pokiaľ budú mať nejaké nápady, vyskúšaj ich. Potrebuješ ich pomoc a podporu.
  8. Keď ťa útočníci obklopia, nezastavuj sa a choď ďalej. Snaž sa získať nejakého svedka ich počínania, aby učiteľ mohol zasiahnuť bez tvojho žalovania.
  9. Prestaň uvažovať ako obeť. Choď so zdvihnutou hlavou, predstieraj sebadôveru, aj keď žiadnu nemáš. Hoci ťa útočníci desia, pozeraj sa na nich s úsmevom. Keď už nedokážeš robiť nič iné, aspoň ich ignoruj, nezastavuj sa a choď od nich preč. Nakoniec ich to prestane baviť.
  10. Veď si záznamy o všetkom, čo sa stalo – miesto, čas, čo kto povedal. Povedz svojim rodičom, aby informovali školu. Šikanovaniu by sa malo zabrániť a útočníkom by ich otrasné správanie nemalo beztrestne „prechádzať“.

AGRESOR

Veľký podiel na agresivite dieťaťa má:

  1. vrodené alebo získané dispozície (agresívne správanie môže byť v niektorých prípadoch vyvolané aj organickým poškodením CNS, poúrazovými a inými chorobnými stavmi)
  2. výchova a sociálne kontakty v rodine i mimo nej (škola, partie, spoločenstvá, kluby; v rodine najmä zanedbávanie dieťaťa príp. sami rodičia sú agresívni či dieťa šikanujú)
  3. masmédiá (TV, videá, filmy, časopisy a pod.)
  4. zmeny štruktúry rodiny a spoločnosti (ľahšia prístupnosť drog, hracích automatov a pod.)

Podľa niektorých odborníkov agresivitu podmieňuje:

  1. zásoba energie v ľudskom organizme (dieťa by malo mať možnosť uvoľniť sa počas prestávok v škole, vhodnou športovou činnosťou a pod.)
  2. úzkosť, napätie, stres, neistota (dieťa uteká pred silnejším – často je to bohužiaľ rodič – a bije slabšieho)
  3. citové neuspokojenie (citová deprivácia vyvoláva tendenciu k náhradnému uspokojeniu – týranie zvierat, týranie slabších detí)
  4. Agresívne deti sa pohybujú v sociálne bludnom kruhu, z ktorého sa samy nevedia dostať – chcú sa priblížiť k ostatným deťom, ale volia nevhodné postupy a spôsoby kontaktu a následne sú odmietané zo strany rovesníkov (šaškovanie, vtipkovanie a pod.).

RIEŠENIE

Ak sa učiteľ dozvie alebo sám zistí, že niektoré deti sú šikanované, nemal by v žiadnom prípade situáciu bagatelizovať, ale naopak – celú záležitosť je nutné prešetriť.

POSTUP PO ZISTENÍ ŠIKANOVANIA – hlavné zásady:

  • Chrániť zdroj informácií, neprezradiť ho.
  • Prezradiť čo najmenej o tom, čo o šikanovaní už vieme.
  • Vypočuť poškodeného, obvineného a svedkov, najprv každého zvlášť a neskôr ich výpovede konfrontovať.
  • Všetky výpovede starostlivo zaznamenať.

Zásah proti šikanovaniu:

  • Zachovať pokoj.
  • Informovať riaditeľa školy, rodičov obete aj agresora.
  • Uchrániť obeť pred ďalším šikanovaním. (Vo vážnych prípadoch aj za cenu oslobodenia na niekoľko dní od dochádzky zo školy, príp. púšťania domov o niekoľko minút pred skončením vyučovania.)
  • Navrhnúť a realizovať sankcie proti agresorovi.

Pracovné postupy zamerané na útočníkov:

  1. Dospelí by mali reagovať rýchlo, jednotne a dôsledne ( a na každý zistený prípad).
  2. Nesúhlas by mal byť energický a jednoznačný.
  3. Pozornosť by mala byť zameraná na nežiadúce správanie – nie na osobu.
  4. Útočníkovi by mali byť ponúknuté alternatívne spôsoby správania.
  5. Rodičia by sa mali podieľať na riešení konštruktívnym spôsobom.

Pôsobenie na osobnosť útočníka:

  1. Ponúknite mu širokú škálu aktivít pre voľný čas, ktoré budú v prípade potreby poskytovať vzrušenie alebo vyžadovať „mužný prvok“ vedúci k pocitu vlastnej šikovnosti.
  2. Vhodne zostavenými osnovami maximálne posilňujte pocit úspešnosti.

Ako pomôcť útočníkom

  1. Vyznačte jasné hranice.
  2. Definujte ich písomne.
  3. Vysvetlite tresty, ktoré budú nasledovať.
  4. Pracujte na sebavedomí, ktoré podporuje každé dobré správanie.
  5. Neuznávajte výhovorky.
  6. Zabezpečte, aby sa útočník osobne ospravedlnil.
  7. Odmeňujte dobré správanie.
  8. Určte ciele (vždy na jeden deň alebo na jednu hodinu).
  9. Majte pre útočníkov vyhradené miesto na upokojenie.
  10. Nacvičujte zvládanie stresu (hlboké dýchanie a pod.).
  11. Prehrávajte situácie pomocou hrania rolí.
  12. Pomocou hrania rolí nacvičujte, ako sa vyhnúť vtiahnutie do šikanovania.
  13. Odporučte deťom, aby situáciu riešili odchodom.
  14. Nikdy neumožnite posilňovanie šikanujúceho správania.
  15. Neprehliadajte šikanovanie.

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP Žilina
ZDROJ: M. Kolář: „Skrytý svět šikanování ve školách“, Portál; P.Říčan: „Agresivita a šikana mezi dětmi“, Portál.

UČITEĽ A SOCIÁLNY STATUS

Veľká časť vyučovania sa odohráva prostredníctvom sociálnej interakcie, preto má pre učiteľov veľký význam sociálne správanie. Sociálne správanie však neznamená len formálnu výmenu informácií medzi učiteľom a triedou a medzi deťmi počas skupinových činností. Učiteľ a trieda spolu tvoria zvláštnu spoločenskú jednotku. Vo vnútri tejto jednotky existuje zložité a premenlivé pradivo sociálnych vzťahov a sociálnych postojov, ktoré mnohými (sotva postrehnuteľnými) spôsobmi formujú odozvy jednotlivcov i skupín.

Každá trieda tak má svoju osobitú sociálnu „povahu“, ktorou sa odlišuje od všetkých ostatných tried. Táto povaha sa samozrejme prejavuje aj v postojoch triedy k jednotlivým učiteľom: jeden učiteľ môže považovať žiakov danej triedy za pozorných a spolupracujúcich, inému môžu tí istí žiaci pripadať ľahostajní či nezvládnuteľní. Ak nastane takáto situácia, je jasné, že rozhodujúcou premennou sú práve jednotliví učitelia, a že všeobecnú odozvu triedy vyvoláva práve ich sociálna interakcia s triedou a s jej podskupinami i s jednotlivcami.

V nasledujúcom texte sa pokúsime načrtnúť aspoň pár dôležitých základných pojmov, ktoré Vám môžu pomôcť zlepšiť Vaše sociálne správanie a sociálnu interakciu so žiakmi.

DYADICKÉ INTERAKCIE

Ide o relatívne najjednoduchšiu formu sociálnej interakcie, keď sú spolu v kontakte dvaja ľudia – v našom prípade učiteľ a žiak. V priebehu rozhovoru spolu navzájom komunikujú hovorením a počúvaním (verbálne), ale aj vzdialenosťou medzi sebou, postojom tela, pohľadom očí, mimikou, gestami a pod. (neverbálne).

Sociálna interakcia je proces, ktorý je z veľkej časti utváraný vzájomným konaním, pričom odozva každej osoby je v každom bode silne ovplyvnená tým, čo práve povedal a ako sa pri tom zatváril ten druhý. To platí predovšetkým o škole: dobrý učiteľ s tým počíta a používa slová na podporu vzájomného porozumenia, nie ako bodnutie provokujúce zášť a konflikt.

Keď učiteľ hovorí so žiakom, dostáva odozvu, ktorá mu pomáha rozhodovať, čo povie ďalej. Táto odozva môže byť verbálna, ale i neverbálna. Myšlienky a city, ktoré sú komunikované, môžu obsahovať pochopenie alebo nepochopenie, záujem, nudu, úzkosť, nepriateľstvo, pobavenie či množstvo podobných vecí, z ktorých každá ďalej ovplyvňuje myšlienky a city učiteľa. Jedna vec je však vedieť, že sa to deje, a niečo iné je byť schopný to podrobne analyzovať a rozhodnúť, kde a ako zmeniť svoje správanie, aby to pomohlo zmeniť správanie dieťaťa.

SOCIÁLNY STATUS

V rámci komunikácie si ľudia používaním reči potvrdzujú aj svoj sociálny status. Je až obdivuhodné, ako vynachádzajú a uplatňujú tisíce drobných taktík , pomocou ktorých signalizujú svoj status v priamom kontakte s tými, ktorých vnímajú ako voči sebe spoločensky podriadených. (Napríklad „nadriadený“ môže priateľsky položiť ruku na rameno „podriadeného“, nikdy však nie naopak – pokiaľ o tom pochybujete, pozrite sa, ako niektorí učitelia zareagujú, keď sa ich žiaci takto dotknú. Podobne nadriadený môže v prítomnosti podriadeného sedieť, ale podriadený sa smie posadiť len s dovolením nadriadeného; od podriadeného sa očakáva, že v rozhovore dá prednosť nadriadenému, ktorý mus skočí do reči, že pri vzájomnom pohľade do očí sklopí zrak, že uhne nadriadenému z cesty, pokiaľ by mu prekážal, atď., atď.)

Pretože škola je spoločenskou inštitúciou s výraznou hierarchickou štruktúrou (od riaditeľa cez zástupcu, vedúcich predmetových komisií, triednych a ostatných učiteľov, prevádzkový personál až po žiakov), nie je tu otázka sociálneho statusu zanedbateľná.

Všimnite si, ako tieto vyššie uvedené praktiky účinkujú v škole a koľkými spôsobmi sa krížia so skutočnou výukou zdvorilosti, ako sa o ňu pokúša škola. Zdvorilosť má omnoho viac spoločného s vážnosťou a úctou k druhým než s dogmatickým presadzovaním sociálneho statusu. Aj ľudia, ktorí si svojim postavením nie sú príliš istí, alebo sa domnievajú, že im ostatní nevyjadrujú dostatočný rešpekt, sa môžu uchyľovať k istým „schválnostiam“ – určite ste si už sami všimli, ako malichernými sa môžu ľudia stať, keď sa pustia do boja o svoj status. V priebehu tohto boja sa bohužiaľ zabúda na dobro veci či inštitúcie, ktorej majú všetci slúžiť, a záleží jedine na tom, kto bude spoločensky povýšený a kto ponížený.

Mnohí ľudia, ktorí takto zbytočne obhajujú svoj status, bývajú neistí nielen pokiaľ ide o tento status, ale i pokiaľ ide o nich samotných. Ľudia so skutočným sebaprijatím a sebavedomím nemajú potrebu príliš sa usilovať o to, aby urobili na druhých dojem prostredníctvom súperenia. Vedia, kto sú, realisticky hodnotia seba a svoje schopnosti (či už sú vysoké alebo skromné) a nemajú záujem zvyšovať si sebavedomie malicherným spoločenským sebapredvádzaním.

Rešpekt, ktorý si človek prirodzene získa svojou osobnosťou a svojím vystupovaním, platí omnoho viac než rešpekt, ktorý mu pripadne len pretom že zastáva určitý „úrad“. Dospelí, ktorí sa sťažujú, že im deti nepreukazujú primeranú úctu, sa často spoliehajú na to, že ju získajú samočinne vďaka svojmu postaveniu, veku alebo len kvôli statusu dospelých, a nesnažia sa ju získať vlastným správaním a múdrosťou. Pokiaľ však úctu takto „samočinne“ nezískajú, nevedia, ako sa s tým vyrovnať, a prepadajú stále útočnejším a autoritárskejším spôsobom.

V škole, kde v rámci hierarchie pripadá žiakom automaticky spodné miesto a najmenšie právomoci, je dôležité, aby škola pri svojej organizácii mala na mysli v prvom rade záujmy detí a ich vzdelávanie. Hierarchia a status majú cenu iba vtedy, ak prispievajú k úspešnému fungovaniu školy ako sprostredkovateľa detského učenia v oblasti „poznania“ a i „bytia“.

Na udržanie disciplíny v škole je dôležitý poznatok, že prehnaná snaha učiteľa trvať na svojom statuse a dôstojnosti nepredstavuje pre mnoho detí nič iného než dráždivú výzvu. Učitelia, pre ktorých je ich status a dôstojnosť vecou mimoriadnej dôležitosti, poskytujú deťom neustále pokušenie hľadať spôsoby, ako ich priviesť do ťažkostí. Dobrí učitelia majú rešpekt svojich žiakov, pretože predstavujú dobrý príklad svojej roly: získajú si ich záujem a majú zručnosti, ktoré by si žiaci tiež radi osvojili. Rýchlo a vhodne riešia ťažkosti v triede a získavajú si obdiv svojou spravodlivosťou a svojimi spoločenskými kvalitami. Nemajú potrebu stále sa utiekať k statusu svojho postavenia, aby sa dokázali pred triedou presadiť.

Pre každého učiteľa je teda užitočné, aby sa bližšie pozrel na drobné taktiky, ktoré si možno vytvoril na nadbytočné presadzovanie svojho statusu.

Učiteľ sa nadbytočne presadzuje napríklad nasledujúcimi spôsobmi:

  • ignoruje oprávnené požiadavky žiakov na pozornosť a informácie,
  • predpokladá, že deti sa musia „zmieriť“ s nepríjemnosťami a nepohodlím, ktoré by žiadny dospelý neznášal ani chvíľu,
  • opovržlivo zaobchádza s majetkom dieťaťa,
  • zbytočne prerušuje deti skôr, než dokončili svoju reč,
  • odmieta odôvodnené vysvetlenia a ospravedlnenia,
  • hrubo komentuje ústne alebo písomné odpovede detí,
  • používa ponižujúce oslovenia a výrazy,
  • prejavuje sarkastický postoj, nezdvorilosť, nedostatok vnímavosti a súcitu, úmyselnú nespravodlivosť.

Všetky uvedené taktiky a množstvo ďalších sú známkami toho, že učiteľ presadzuje svoj status nadradenosti nad dieťaťom: Vždy, keď niekto jedná s druhým tak, že ten mu na to nemôže odpovedať rovnakým spôsobom, musí sa nás zmocniť podozrenie, že mu ide o status!

Pri určitých príležitostiach je však status celkom odôvodnený – učiteľ, ktorý sa snaží vždy postupovať voči deťom ako im úplne rovnocenný, nevydrží vo väčšine tried dlho. Je však veľký rozdiel medzi nevyhnutným a oprávneným uplatnením statusu a vyššie uvedenými príkladmi. Takéto úmyselné pokorovanie detí slúži predovšetkým na zvyšovanie prestíže učiteľov v ich vlastných očiach.

Spracovala PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP Žilina
ZDROJ: D. Fontana: „Psychologie ve školní praxi“, Portál, 1997.

VYUČOVACIA HODINA AKO SPOLOČENSKÉ STRETNUTIE

Je užitočné chápať vyučovaciu hodinu ako množstvo spoločenských stretnutí medzi učiteľom a triedou. Tieto „stretnutia“ sa riadia pomerne vyhraneným a uceleným vzorcom, ktorý môžeme popísať nasledovne:

  1. Pozdrav: Učiteľ vstupuje do triedy a dochádza ku kontaktu. Či už je pozdrav formálny („Dobré ráno, deti.“) alebo nie, vo chvíli, keď si učiteľ a trieda navzájom potvrdzujú, že vedia o prítomnosti druhej strany, prebieha určitá sociálna interakcia.
  2. Ustanovenie vzťahu: učiteľ hovorí smerom k triede, vraví žiakom, čo sa od nich vyžaduje, počúva ich otázky a pod.
  3. Zvládanie úloh vyučovacej hodiny: Trieda sa pustí do práce, ústnej, či písomnej a prebieha interakcia učiteľ – žiak.
  4. Ukončenie vzťahu: Keď sa blíži koniec hodiny, učiteľ si ešte raz získa pozornosť celej triedy, vyjadrí svoj dojem z vykonanej práce a zadá domácu úlohu.
  5. Rozlúčenie
  6. Učiteľ a trieda sa navzájom rozlúčia.

Pozrime sa teraz na postupnosť týchto piatich krokov podrobnejšie a všimnime si, ako každý krok interaguje s nasledujúcim – každý ďalší je ovplyvnený predchádzajúcim.

V prvom kroku učiteľ zdraví triedu – spôsob, ako to urobí, ovplyvní odozvu triedy voči jeho pokusom ustanoviť vzťah. To ďalej ovplyvní aj úspešnosť toho, ako sa vysporiada s úlohou hodiny. Tento krok sa potom prejaví v pokuse o uzatvorenie vzťahu a úspešnosť či neúspešnosť v uzatvorení vzťahu má vzápätí vplyv na rozlúčenie.

Celý uzavretý cyklus týchto piatich krokov potom ovplyvní zmýšľanie učiteľa o triede a triedy o učiteľovi v čase do budúcej hodiny, čo sa opäť prejaví v spôsobe, akým sa navzájom pozdravia na jej začiatku.

Postupnosť piatich krokov nám teda umožňuje porozumieť tomu, ako v skutočnosti prebieha interakcia učiteľ – žiak. Učiteľ môže napríklad vyšteknúť na žiakov vchádzajúcich do učebne, aby postupovali potichu a vníma to len ako rutinné pokáranie, zatiaľ čo deti to vnímajú ako spôsob pozdravu.

Pozdrav je prvá výmena informácií, ktorá nastáva medzi ľuďmi pri ich stretnutí a ktorá má veľký význam pre určenie povahy ďalšieho vzťahu. Ak sa so žiakmi priateľsky nepozdravíte, budete potom možno s veľkými ťažkosťami musieť napravovať spôsobenú škodu.

Takisto ďalší krok – ustanovenie vzťahu – znamená veľmi veľa. Výskumy ukazujú, že po vzájomnom pozdrave nastupuje určitý časový úsek, v ktorom sa obe zúčastnené strany navzájom hodnotia, odhadujú svoje úmysly a pod. Učitelia si v tejto chvíli možno myslia, nerobia nič iného, než že oznamujú žiakom výsledky písomnej práce alebo im vracajú domáce úlohy – v skutočnosti sa deje aj to, že v rámci tejto druhej fázy poskytujú triede vodítka na zhodnotenie situácie: Žiaci odhadnú, či je s nimi učiteľ spokojný alebo sklamaný, či majú nejaké dôvody k obavám, či je učiteľ v rovnakej nálade ako minule a pod. Tieto závery ovplyvnia ich vlastné reakcie – nadšené, otrávené, priateľské, nepriateľské, spolupracujúce, depresívne, atď. – ktoré potom zase ovplyvnia učiteľovo správanie a spôsob, ako sa celá trieda pustí do hlavnej úlohy vyučovacej hodiny.

POVAHA VZÁJOMNEJ KOMUNIKÁCIE

V priebehu tejto postupnosti piatich krokov učiteľ a trieda spolu navzájom interagujú mnohými spôsobmi – verbálne i neverbálne.

Jedným príkladom je pohľad: jeho prostredníctvom poskytujeme v komunikácii veľmi často rovnaké množstvo sociálnej informácie ako prostredníctvom reči. Učiteľ a trieda trávia značnú časť vyučovacej hodiny tým, že na seba pozerajú a navzájom vnímajú svoje reakcie: týmto spôsobom sa vytvára a obnovuje významná časť ich vzťahu.

Svoju úlohu má aj gesto a rovnako i spôsob, akým učitelia vystupujú a ako sa vyrovnávajú so svojimi povinnosťami na hodine. Tým, že žiaci učiteľov pozorujú, získavajú o nich mnohé informácie, ktoré potom ovplyvňujú ich vlastné správanie, a to zas poskytuje verbálne i neverbálne signály pre učiteľov.

Sociálna informácia je obsiahnutá aj v spôsobe obliekania učiteľa, jeho účesom a celkovou úpravou i množstvom kníh, listín a iných súčastí vybavenia, ktoré sa nosí z hodiny na hodinu.

Úspešný učiteľ si je obyčajne vedomý všetkých týchto jemností sociálnej interakcie a je odhodlaný vysielať správne sociálne signály. Povahou svojej role sú učitelia vždy oddelení od sociálnej skupiny tvorenej žiakmi – ak však chcú s nimi úspešne spolupracovať, nesmie byť táto vzdialenosť príliš veľká. Učitelia, ktorí dávajú najavo spôsobom svojej reči, obliekaním a správaním, že spoločenské ovzdušie sveta detí je im cudzie, sa stavajú do značne nevýhodnej pozície. Môže sa to javiť dokonca tak, ako by zdôrazňovaním svojho spoločenského odstupu od žiakov ich zároveň odsudzovali – to nevyhnutne vzbudí odpor a hostilitu (nepriateľstvo) a vystaví učiteľov „odvetným opatreniam“. Podobne však učitelia, ktorí sa v opačnom extréme úmyselne snažia spoločensky vlichotiť do kolektívu triedy tým, že napodobňujú reč a spôsoby detí a príliš okato sa usilujú o preklenutie rozdielu veku či prostredia, ktorý leží medzi učiteľom a dieťaťom, si tiež môžu spôsobiť značné ťažkosti. Deti totiž ľahko prehliadnu ich neúprimnosť a sotva dokážu rešpektovať učiteľa, ktorý by chcel byť rovnaký ako ony.

Deti od učiteľov vyžadujú, aby im mali čo ponúknuť zo svojho a aby si boli istí svojim správaním a zásadami. Správne je preto ukázať, že človek chápe a prijíma sociálny kontext, v ktorom deti žijú, ale že ani v otvorenosti tomuto kontextu neopúšťa svoju sociálnu identitu a nepredstiera, že je niekým iným, kým nie je. Kde sú deti spokojné s vlastným spôsobom života, budú v každom prípade hľadať príklady iných spôsobov, ako sa vyrovnať s vecami, a budú od učiteľa očakávať, že im takéto príklady poskytne.

V závere ešte pripomenieme, že okrem „postupnosti piatich krokov“ sú deti pochopiteľne ovplyvňované aj sociálnymi interakciami, ktorých sa zúčastňujú pred začiatkom a po skončení vyučovacej hodiny. Deti budú pod vplyvom toho, čo sa stalo na predchádzajúcej hodine alebo čo sa stane na nasledujúcej hodine (alebo cez prestávku, cez obed či po príchode domov). Tieto činitele nevyhnutne ovplyvnia spôsob, ako deti zareagujú na jednotlivé kroky, najmä na pozdrav a rozlúčenie.

Sociálny prejav detí bude poznačený napr. aj príchodom hodiny, ktorá zdôrazňuje voľný neformálny prejav alebo telesný (telesná výchova) alebo vtedy, ak takáto hodina bude nasledovať. Podobne to bude aj v prípade starších žiakov, keď predchádza alebo nasleduje hodina obzvlášť prísneho alebo nepochopeného učiteľa. Dobrý učiteľ to však vezme na vedomie a nebude deti kárať za neobvyklú náladu, ktorú práve prežívajú.

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP Žilina
ZDROJ:- David Fontana: „Psychologie ve školní praxi, Portál 1997

Rodič

„JA SA Z TEBA ZBLÁZNIM!“ ALEBO AKO LEPŠIE A EFEKTÍVNEJŠIE KOMUNIKOVAŤ S DEŤMI.

Prečo je medzi dospelými toľko ľudí nešťastných?

Len si spomeňte na všetkých tých, o ktorých viete, že majú problémy sami so sebou – chýba im sebadôvera, nevedia sa rozhodovať, robia si starosti z malicherností, nevedia odpočívať alebo sa nedokážu s nikým spriateliť. Spomeňte si aj na tých, ktorí sú agresívni, pokorujú ostatných a ignorujú potreby ľudí okolo seba; alebo na tých, ktorí sa držia nad vodou len do ďalšieho pohárika či tabletky na upokojenie…

Pätina dospelých vyhľadáva radu psychiatra, každé druhé až tretie manželstvo končí rozvodom, štvrtina dospelých potrebuje na pomoc lieky, aby si mohli odpočinúť. Skvelý život! A zdá sa, že to nie je otázka materiálneho či finančného zabezpečenia – nešťastných ľudí nájdeme vo všetkých vrstvách spoločnosti, aj v tých najbohatších.

Na druhej strane nechápeme, ako je možné‚ že niektorí ľudia stále sršia dobrou náladou a optimizmom. Ako je možné, že navzdory očividným ťažkostiam sú niektorí ľudia stále plní duševnej sily? Mnohí ľudia sú v skutočnosti nešťastní preto, že boli takto naprogramovaní – ten, kto ich vychovával, ich nevedomky učil, že majú byť nešťastní, a oni jednoducho žili podľa tohto “scenára”. Keď budete čítať tieto riadky ďalej, možno si uvedomíte, že aj vy svojim deťom sugerujete, aby samy seba nemali rady.

Ruku na srdce: koľkokrát doteraz Vaše dieťa od Vás počulo podobné výroky: “Ty si ale nemehlo!”, “Z teba nikdy nič poriadne nebude!”, “Čo to robíš?! No si ty normálna?!!”, “Ty si beznádejný prípad!”, “Panebože, ty si leňoch!”, “Prestaň, ty hlupák!”

S takýmto druhom sugescie, určitého programovania, vyrastá mnoho mladých ľudí. Stresovaní rodičia nevedomky a nechtiac odovzdávajú svojim potomkom toto posolstvo, ktoré potom ako určité rodinné prekliatie prechádza z generácie na generáciu.

Uvedené príklady sú extrémne, najhorší vplyv však má omnoho nenápadnejšie programovanie. Napríklad chlapec, ktorý vyliezol na strom, dostáva od ustrašenej matky toto posolstvo: “Spadneš! Dávaj pozor!”

Zistilo sa, že uvedené komentáre nemajú iba ten zjavný účinok, že sa dieťa v danej chvíli cíti dotknuté. Toto ponižovanie má tiež hypnotický účinok a pôsobí ďalej bez nášho vedomia, ako semienka v mysli – semienka, ktoré vzklíčia a budú vytvárať obraz, ktorý má človek sám o sebe, prípadne sa stanú skutočnými črtami jeho osobnosti.

Väčšina ľudí si neuvedomuje, že hypnóza (sugescia) je každodennou udalosťou – kedykoľvek v kontakte s deťmi používame určité rečové modely, zasahujeme až do ich podvedomia, a hoci to – väčšinou – nemáme v úmysle, určitým spôsobom ich programujeme.

Detská myseľ je plná otázok. Najdôležitejšie z nich sú možno tieto: Kto som? Aký som? Kam patrím? Sú to otázky sebadefinovania alebo identity. Na nich potom ako dospelí ľudia staviame svoj život a na ich základe robíme všetky svoje kľúčové rozhodnutia. Preto je detská myseľ pozoruhodne ovplyvňovaná výrokmi začínajúcimi sa slovami „TY SI”. A nech už informácia znie “Si leňoch” alebo “Si skvelý chlapec /skvelé dievča” – pretože pochádza od dôležitých “veľkých” ľudí, vrýva sa hlboko a pevne do podvedomia dieťaťa.

Tento jav sa nazýva aj proroctvom, ktoré sa samo vyplní, pretože keď sa opakuje dosť často, stáva sa skutočnosťou – deti sú neobyčajne vnímavé a zväčša žijú podľa našich očakávaní, nech sú tie očakávania akékoľvek. Prečo to takto funguje?

Dieťa – vzhľadom na svoje obmedzené životné skúsenosti, schopnosti i možnosti – považuje rodičov (dospelých) spočiatku za “vševediacich” či “všemocných”. Takže keď mu povieme: “Ty si nemehlo!”, zneistie a je z neho nemehlo. Dieťa, ktorému sa hovorí: “Ty ma stále otravuješ”, cíti odmietnutie, zúfalo hľadá nový pocit istoty a skutočne potom stále obťažuje. Dieťa, ktorému hovoríme: “Ty si ale hlupák!”, možno navonok búrlivo nesúhlasí, ale vo svojom vnútri môže len smutne súhlasiť – vy ste dospelí, vy musíte mať pravdu.

Prečo rodičia deti ponižujú? Takmer všetci rodičia z času na čas používajú v kontakte s deťmi ponižovanie a to z 3 hlavných dôvodov:

  1. Hovoria to, čo im hovorili rodičia: rodičovstvu sme sa v škole neučili – keď sa nám narodili deti, museli sme začať od nuly a snažiť sa sami vypracovať svoju “výchovnú stratégiu”. Mali sme však pred sebou jeden jasný príklad, z ktorého sme sa mohli poučiť: svojich rodičov. Určite sa Vám už stalo, že ste sa rozčúlili, začali na dieťa kričať a potom ste si uvedomili: “Veď toto mi hovorievali naši a ja som to tak neznášal!” Tieto staré záznamy v našej pamäti sú totiž “automatickým riadením”, ktoré nás zbavuje duchaprítomnosti a snahy reagovať tak, ako by sme si v skutočnosti želali. (Iní rodičia zas idú do opačného extrému – s bolestnými spomienkami na metódy, ktorými boli vychovávaní, prisahajú, že svojmu vlastnému dieťaťu nebudú nikdy nadávať, biť ho či zanedbávať. Tu však tkvie nebezpečenstvo, že to začnú preháňať a ich deti budú trpieť nedostatkom autority. Nie je to jednoduché, že?)
  2. Myslia si, že je to správne: Kedysi panoval názor, že deti sú v zásade zlé a treba im to neustále hovoriť, aby sa hanbili, a tak sa polepšia. Možno aj Vy ste boli takto vychovávaní a ako rodičia ste nepremýšľali o tom, že dieťa musí mať zdravé sebavedomie a že mu aj my musíme pomôcť získať sebadôveru. Teraz, keď už viete, ako ponižovanie deťom škodí, určite sa mu budete snažiť vyhnúť.
  3. Sú na dne so svojimi silami: pokiaľ máme svoje vlastné problémy (sme prepracovaní, znudení, máme nezhody s partnerom či v práci…), je omnoho pravdepodobnejšie, že budeme s deťmi hovoriť deštruktívne. Ak sme totiž v akomkoľvek strese, v našom tele sa hromadí napätie, ktoré sa potrebuje vybiť – v takej situácii trpia najmä bezbranné deti, pretože je jednoduchšie rozhnevať sa na ne než na partnera či šéfa. Je preto vždy dôležité uvedomiť si, na koho sa vlastne hneváme a nevybíjať si zlosť na deťoch, ak sú v tom nevinne.

Vôbec sme v našej kultúre skôr zvyknutí potláčať či tajiť svoje skutočné pocity, najmä negatívne, a keď je toho nakoniec veľa, často vybuchneme a prekvapíme nielen svoje okolie, ale i sami seba. Naše deti preto môžu žiť v situácii, keď naše každodenné informácie sú značne neurčité a nepriame: “No tak, zlatko, nechaj to, prosím ťa” , “Buď poslušný chlapec”. Ako pozitívne, tak aj negatívne informácie nemajú veľkú váhu ani veľký účinok.

Avšak jedného dňa, keď toho život na mamu alebo otca naloží príliš mnoho, prichádza mohutný výbuch: “Ty fagan jeden, zavri už konečne tú hubu!” Všetko posilňuje zúrivý pohľad, náhla, tesná blízkosť, nezvyčajne zvýšený hlas a desivý pocit, že rodič sa úplne prestal ovládať. To všetko je pre dieťa nezabudnuteľné a z celej situácie preňho vyplýva nevyhnutná, hoci nepravdivá informácia: Tak toto si o mne mama/otec skutočne myslí!

Slová, ktoré preťažení rodičia v týchto chvíľach používajú, môžu byť nezvyčajne silné: “Bolo by lepšie, keby si sa nikdy nenarodil!”, “Si hlupák, stopercentný debil!”, “Ty ma raz privedieš do hrobu!”, “Najradšej by som ťa zaškrtila!”

Nie je zlé sa na deti (alebo v ich neprítomnosti) rozhnevať. Naopak – deti sa musia naučiť, že rodičia sa môžu hnevať a nahlas vybiť svoje napätie, a že pritom im, deťom, nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

Problém nastáva vtedy, keď pozitívne informácie “Si skvelý”, “Máme ťa radi”, “Budeme tu vždy pre teba” nie sú rovnako silné alebo spoľahlivé ako tie negatívne – často sa stáva, že aj keď ich pociťujeme, nevyjadríme ich nahlas. A tak sa stáva, že hoci takmer každé dieťa je vrúcne milované, mnoho detí o tom vôbec nevie: nie málo dospelých si až do svojej smrti myslí, že svojim rodičom boli len na obtiaž a že pre nich boli sklamaním.

A pritom je to v podstate jednoduché – všetko záleží na tom, AKO s dieťaťom hovoríme. Môžeme mu povedať: “Hnevám sa na teba a žiadam ťa, aby si si hneď TERAZ upratal hračky!”, a potom sa nemusíme obávať trvalých následkov. Ak však povieme: “Ty lenivec jeden, prečo nikdy neurobíš, čo ti poviem?!” a opakujeme tento druh informácie zakaždým, keď dôjde ku konfliktu, je jasné, ako to dopadne.

Nepredstierajme, že sme šťastní a milujúci rodičia, pokiaľ to tak práve necítime – deti to mätie a môže to mať veľmi škodlivý vplyv. Svoje pocity môžeme otvorene dávať najavo bez toho, aby sme tým deti zraňovali. Dokážu sa vyrovnať s tým, že povieme: “Dnes som unavený a nemám na to náladu” alebo “Práve teraz som príliš nahnevaná …” , najmä ak to zodpovedá tomu, čo deti už tak či tak cítia vo vzduchu. Pomôže im to, aby si uvedomili, že aj vy ste len človek – čo vôbec nie je na škodu.

Zopakujme si teda, ČO NEROBIŤ:

  • Keď dieťa umravňujete, používajte jednoduché príkazy, neponižujte.
  • (“Vráť to, ty fagan jeden sebecký!”) Nepoužívajte ponižujúce výrazy ani priateľským spôsobom (ako maznavú prezývku). („Hej, slonie uši! Poď večerať“)
  • Neporovnávajte. („Si presne taký darebák, ako tvoj otec.“ „Prečo nemôžeš byť taký poslušný ako tvoj braček?“)
  • Nedávajte sami zlý príklad. („Ešte raz ho udri, a zabijem ťa!“)
  • Nehovorte s inými ľuďmi o chybách svojich detí, keď to počujú. (Je strašne hanblivá, neviem, čo z nej bude.“)
  • Neprejavujte hrdosť v prípade takého správania, ktoré by v budúcnosti mohlo pôsobiť problémy. („Ale mu dal! Nezaprie v sebe, že je Novák.“)
  • Aj keď chcete deti zvládnuť, neobviňujte ich. („Panebože, ty ma vyčerpávaš! Raz ma privedieš do hrobu.“)
  • Nehovorte deťom nezmyselné veci. („Dám ti také zaucho, až sa ti hlava otočí dookola!“ „Ešte raz to chytíš, tak ti tú ruku useknem!“)

Je to síce pochopiteľné – keď nič iného nepomáha, skúsime dieťa postrašiť. Ak však dieťa počúva takýto druh informácie často, aký záver o živote si z toho asi vyvodí? Má dve možnosti: že svet je bláznivé a nebezpečné miesto, alebo – nemá zmysel rodičov počúvať, pretože hovoria samé nezmysly. Nie sme povinní svojim deťom všetko vysvetľovať alebo s nimi donekonečna diskutovať. Dostatočne dobrým vysvetlením môže niekedy byť: “Pretože to hovorím.” Nikdy však nič nezískame, ak budeme deti zbytočne strašiť: “Počkaj, až príde otec…” , “Dáme ťa do detského domova…” – to sú informácie, ktoré‚ škodia a zastrašujú i inak nebojácne deti.

Podobné výroky zo svojho rodičovského repertoáru nadobro vynechajte. Vy i Vaše deti sa bez nich budete cítiť lepšie.

Na záver sa ešte pozrieme na rozdiel medzi negatívnymi a pozitívnymi formuláciami. Sebadôveru dieťaťa totiž ovplyvňuje nielen chvála či kritika. Existujú aj iné dôležité spôsoby, ktorými svoje dieťa “programujeme” – najmä to, ako im dávame pokyny a príkazy: záleží na negatívnom či pozitívnom výbere slov.

My dospelí riadime naše vlastné správanie a pocity “samovravou”, teda rečou odohrávajúcou sa v našich mysliach (“Nesmiem zabudnúť ísť po veci z čistiarne.”). Psychológovia zistili, že táto “mentálna samovrava” je veľmi rozdielna u zdravých a šťastných ľudí a na druhej strane u ľudí, ktorým sa nedarí dobre alebo sa cítia nešťastní.

Deti sa učia, ako majú vnútorne riadiť a organizovať svoj život podľa toho, akými slovami riadime a organizujeme my ich – oplatí sa byť pozitívny. Dieťaťu napríklad môžeme povedať: “Dnes sa, prosím Ťa, v škole s nikým nebi!” alebo naopak “Maj sa v škole pekne a bav sa iba s deťmi, s ktorými sa kamarátiš”.

Prečo by mal byť v takej maličkosti nejaký rozdiel? Tkvie to v spôsobe, akým pracuje ľudská myseľ. Ak dieťaťu povieme: “Nespadni zo stromu!”, musí mať v hlave dve veci: “ne” a “spadnúť zo stromu”. Pretože sme použili tieto slová, automaticky sa vytvorí tento obraz. A na čo myslíme, to automaticky skúšame – predstavte si, že lížete citrón, a dávajte pozor, ako už len pri tejto predstave reagujete.

Dieťa, ktoré si živo predstavuje, ako padá zo stromu, to s väčšou pravdepodobnosťou aj urobí. Omnoho lepšie je preto používať pozitívne formulácie: “Drž sa toho stromu pevne!” Každý deň máme množstvo príležitostí formulovať svoje pokyny pozitívne: Namiesto “Nevbehni na cestu” je lepšie povedať “Drž sa vedľa mňa na chodníku”, aby si dieťa predstavilo, čo MÁ robiť, a nie, čo nemá robiť.

Dávajte deťom jasné pokyny na správne konanie – deti vždy nevedia, ako sa vyhýbať nebezpečiu, preto svoje príkazy formulujte presne: “Drž sa okraja člna pevne oboma rukami” je omnoho užitočnejšie než “Nie že vypadneš!”, alebo ešte horšie “Ako si myslíš, že mi bude, keď sa utopíš?” Zmeny zmyslu príkazu sú malé, ale rozdiel je veľký.

Keď sa naučíte svoje slová formulovať pozitívne, pomôžete aj deťom naučiť sa myslieť pozitívne a orientovať sa v širokej škále najrôznejších situácií, pretože budú vedieť, čo robiť, a nebudú ochromené panickým strachom z toho, že niečo robiť nemajú.

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP Žilina
ZDROJ: Steve Biddulph: “Proč jsou šťastné dĕti šťastné”, Portál 1997

NAŠA RODINA

Ako rodičia sme často vo veľkej nevýhode – sami od seba i spoločnosť od nás očakáva, že svoje deti vychováme “správne” a “dobre”, pritom nás však na rodičovstvo nikto špeciálne nepripravoval. V skutočnosti je väčšina rodičov tak “rozrušená” už len tým, že majú dieťa, že ani nepremýšľajú o tom, ako ho budú vychovávať a čo chcú svojou výchovou vlastne dosiahnuť.

Väčšina rodičov bude azda súhlasiť s tým, že naším cieľom je vychovať deti, ktoré dokážu zdravo veci posudzovať a utvárať si vlastný názor, brať na seba primeranú zodpovednosť a efektívne komunikovať; deti, ktoré dokážu povedať “nie” drogám a zodpovedne sa rozhodnú v otázkach alkoholu i sexu; deti, ktoré vedia, že majú vplyv a uplatňujú ho pozitívnym spôsobom, rešpektujú seba i ostatných, spolupracujú, veria si a radujú sa zo života.

Utváranie takých schopností a vlastností, ktoré majú zásadný vplyv pre celý náš život i život našich detí, nesmieme ponechať náhode – treba ich v človeku pestovať a rozvíjať. Nič z toho, čo robíme, nám síce nemôže zaručiť, že naše deti budú presne také, aké ich chceme mať, napriek tomu – ak vložíme do našich rodičovských praktík určité úsilie a snahu, máme omnoho väčšiu šancu, že z nich vychováme schopných a pripravených mladých ľudí.

V demokratickej spoločnosti je potrebné vedieť ako viesť druhých, tak aj spoľahnúť sa na druhého a nechať sa viesť ním. Už od detstva musíme preto deti učiť samostatne myslieť a múdro sa rozhodovať.

Aby si deti mohli vytvoriť vlastné názory a naučili sa ich uplatňovať, rodičia by nemali byť príliš dychtiví hneď odpovedať na všetky otázky, ale nechať deti, nech samy pouvažujú o tom, čo všetko sa môže stať, keď sa rozhodnú pre určité konanie.

Deti sú však často “trénované” v nasledovaní, avšak bez toho, aby sme ich naučili sa rozhodnúť, koho a kedy chcú a budú nasledovať – v dnešnej hektickej dobe sa väčšina plánov a rozhodnutí robí “za pochodu” a rodičia obyčajne sami zariaďujú, plánujú, rozdeľujú prácu, trápia sa alebo hnevajú, keď deti nemajú pre všetky tieto ich aktivity dostatok pochopenia. Na druhej strane deti zas majú tendenciu cítiť sa neustále do niečoho nútení a majú pocity menejcennosti, pretože s nimi nikto nepočíta v rodinnom plánovaní a rozhodovaní.

Ak deťom neposkytneme možnosť podieľať sa na spoločných rozhodnutiach a naučiť sa viesť ostatných, zvyknú si pasívne očakávať inštrukcie, čo majú vlastne robiť, od druhých. Takíto ľudia sú však potom ľahko manipulovateľní a horšie odolávajú nátlakom, sektám a rôznym iným druhom násilia.

PREČO NESTANOVIŤ “PRÍSNE PRAVIDLÁ” ?

Niektorí rodičia hovoria: “Ja som musel poslúchať svojich rodičov, tak moje deti musia poslúchať mňa.” Bolo by to možno pekné, keby to fungovalo, lenže ono to nefunguje.

Dieťa, ktoré iba počúva príkazy, sa totiž nenaučí samostatne rozmýšľať, vyberať si a správne sa rozhodovať. Rodičia, ktorí chcú od detí, aby sa vedeli rozhodovať podľa “zdravého rozumu”, si nemôžu dovoliť vychovávať ich v “slepej poslušnosti”.

Keď sú deti svojvoľne k niečomu nútené, je to pre ne ponižujúce a musia nájsť spôsob, ako obnoviť svoju sebadôveru. Môžu reagovať takto:

  • pustia sa do boja a otvorene povedia NIE! ;
  • postavia sa do opozície a pasívne povedia NIE (zabudnú, otáľajú…);
  • povedia “áno”, ale urobia “nie”.

Nastolenie “prísnych pravidiel” je nebezpečné, pretože deti nevedie k spolupráci, ale učí ich “právu silnejšieho”. Takéto deti sa učia vidieť svet rozdelený na víťazov a porazených, na šikovných a hlupákov, na vodcov a otrokov.

PREČO NEROZMAZNÁVAŤ?

Málokedy si to uvedomujeme, ale rozmaznávanie je vlastne vážnou formou deprivácie – okráda deti o možnosť osvojiť si zručnosti, ktoré budú v živote nevyhnutne potrebovať. Rozmaznávané deti sú handicapované, pretože samy seba nepovažujú za dosť dobré a schopné zaujať svoje miesto ako rovnocenný člen rodiny či spoločnosti. Stavajú sa do opozície proti svojmu pocitu závislosti, ale zároveň považujú za svoje právo, aby im ostatní slúžili. Rozmaznávanie je voči deťom nezodpovedné, pretože sa tak nenaučia, čo sa očakáva od nich – naučia sa iba, čo ony môžu čakať od druhých.

Ak chceme v deťoch rozvíjať sebavedomie a odvahu postaviť sa životu zoči-voči, musíme im dať príležitosť osvojovať si najrôznejšie zručnosti a tiež príležitosť brať na seba zodpovednosť za ich zvládnutie. Pretože nemôžeme deti pred životom uchrániť, musíme ich naňho pripraviť. Rodič, ktorý sa príliš snaží dieťaťu vo všetkom pomáhať, mu v podstate dáva najavo, že nie je samo schopné splniť požiadavky, ktoré naň život kladie. Dieťa tak väčšinou stratí odvahu púšťať sa do nových vecí, ak rodič zaňho sústavne robí aj tie práce, ktoré už je schopné zvládnuť, len preto, že rodič to urobí rýchlejšie a lepšie alebo chce dieťaťu uľahčiť život (“veď v dospelosti sa aj tak dosť natrápi, keď bude odkázané len samo na seba”…) Takéto dieťa sa buď vzdá vo svojej snahe zlepšiť svoje schopnosti, alebo sa zameria na zlepšenie schopnosti zotročovať si ostatných.

Rodičia sú možno často zmätení – ako to, že im doma rastie malý tyran, keď oni mu ukazujú len láskavosť a ochotu pomôcť? Odpoveď je jednoduchá: rodičia zabudli na dôležitý moment – rešpektovať sami seba.

Keď rodič nemá úctu sám k sebe, nebude ju k nemu mať ani dieťa. Dieťa totiž preberá správanie rodiča a považuje ho za “správne”.

Dôležitý je teda vzájomný rešpekt – ak rešpektujeme druhého, nečakáme, že na seba vezme našu zodpovednosť, ale ani my na seba neberieme zodpovednosť niekoho druhého. Rešpekt znamená, že nebudeme druhého ani nútiť, ani mu zbytočne ustupovať – nedá sa to zmeniť nijako inak, než že rodičia prestanú robiť veci miesto dieťaťa a ustupovať mu do nerozumných medzí.

DÔSLEDOK VERSUS TREST

Nie je možné uchrániť deti pred životom, preto je lepšie naučiť ich s životom sa vyrovnať, ako najlepšie to pôjde. Musíme im dať príležitosť pocítiť na vlastnej koži dopad ich správania a poučiť sa z vlastných chýb.

TREST definujeme ako impulzívnu reakciu, využívajúcu na poučenie dieťaťa fyzickú či psychickú bolesť. Je založený na názore, že najlepší spôsob, ako dieťa poučiť, je, keď si môže vytrpieť následky svojho správania. Trest však vyvoláva vzdor. Ak dieťa nepocíti logickú spojitosť medzi tým, čo urobilo, a trestom, riskujeme zmätok v jeho hodnotovom rebríčku. Môže sa cítiť tak zranené, nahnevané a ponížené našou reakciou, že úplne zabudne na svoj priestupok. Môže potom dôjsť k názoru, že porušovanie dohodnutých pravidiel a noriem či “darebáctvo” sa nevypláca nie preto, aké má skutočné dôsledky preňho samotného i pre druhých, ale preto, že sa naňho hneváme a potrestáme ho – alebo skôr dôjde k názoru, že sa to vyplatí, pokiaľ ho pritom nikto neprichytí. Avšak poučenie, ktoré si dieťa odnesie, by vždy malo mať silné spojenie medzi správaním a dôsledkom.

LOGICKÝ DÔSLEDOK vychádza z toho, že dieťa sa najlepšie poučí, keď si môže samo prežiť, k čomu jeho správanie vedie. To neznamená, že nebudeme svoje deti chrániť pred nebezpečnými situáciami – bezpečnosť je vždy na prvom mieste, avšak kedykoľvek je to možné, mali by rodičia ustúpiť do úzadia, aby sa dieťa samo mohlo vysporiadať so situáciou, ktorú zapríčinilo. Citlivé vedenie pomôže deťom bezpečne si prežiť logické a prirodzené dôsledky svojho konania, či už pozitívne alebo negatívne.

Mnoho detí nikdy neokúsi dôsledky svojho správania – ak si dieťa zabudne doma desiatu, mama mu ju donesie, keď zabudne na domácu úlohu, učiteľ ho napomenie a dieťa môže úlohu doniesť nabudúce. Dávame deťom toľko “druhých šancí”, že deti môžu len ťažko rozpoznať, kedy hovoríme naozaj vážne. Mnohé deti potom i neskôr v dospelosti očakávajú, že ich niekto zbaví zodpovednosti a bude im dávať ďalšie šance.

Jednou z najvážnejších rodičovských chýb je, že urobia “výnimku”, čo znamená, že sa nedostaví sľubovaný dôsledok nevhodného správania detí, pretože “nie je vhodná chvíľa”. Dôslednosť je však dôležitejšia možno práve vo chvíli, keď sa nám to nehodí – bez nej vychovávame malých rebelov, ktorí budú vážne skúšať, či sa im to prepečie aj tentoraz. Deti sa ľahko naučia spoliehať sa na našu nedôslednosť – spýtajme sa sami seba, koľkokrát hovoríme “Myslím to vážne” skôr, než skutočne začneme myslieť vážne, čo hovoríme. (Naše deti to určite veľmi dobre vedia.) Ak teda aj trestáme (namiesto aby sme deti nechali pocítiť prirodzené a logické dôsledky ich konania), nikdy sa nevyhrážajme trestom, ktorý nie sme schopní naozaj aj uskutočniť.

Rodičia majú povinnosť i snahu vychovať zo svojich detí zodpovedných občanov. Deti sa potrebujú naučiť, že skutočná sloboda existuje len vtedy, ak rešpektujeme spoločenské normy – bez určitých obmedzení sa nikto nemôže cítiť bezpečne a bez možnosti výberu (ako pri príliš autoritatívnej výchove) sa nikto nebude cítiť slobodný. Musíme preto poskytnúť deťom bezpečné prostredie pre samostatné rozhodovanie a voľbu, a zároveň im dať príležitosť zakúsiť aj dôsledky svojho správania.

Zodpovednosti môžeme dieťa naučiť len a len tak, že mu ju dáme – primerane jeho veku a schopnostiam. Rodič, ktorý sa príliš snaží dieťa ochrániť, ho okráda o iniciatívu a odvahu. Takéto deti potom často dospejú k názoru, že sa aj tak nemôžu s nikým “merať” a začnú sa vyhýbať všetkým situáciám, v ktorých nemajú zaručený úspech. Deti sa však potrebujú naučiť prijímať porážky a nezdary a prekonávať ich. Zatiaľ čo zranené koleno sa zahojí, zranená odvaha zostáva handicapom na celý život a lieči sa len veľmi ťažko.

Rešpektujúci prístup k výchove je pevný a láskavý zároveň. Miesto odmien a trestov pracuje s logickými dôsledkami konania – takto odmietame ako násilie (trest), tak ponižovanie (odmenu) a nenarušujeme dieťaťu jeho učenie tým, že by sme ho chránili pred realitou života.

ZÁKLADNÉ SCHOPNOSTI A ZRUČNOSŤ

Naša rodičovská výchova, ak má byť úspešná, by mala cieľavedome a systematicky pestovať v deťoch nasledovné schopnosti:

  1. Schopnosť komunikovať – vedieť sa jasne vyjadriť, ale aj byť schopný počúvať druhých. Nedostatky v tejto oblasti sa prejavujú v nedostatku rešpektu k sebe i k druhým, neschopnosťou vcítiť sa či zdieľať pocity a problémy s dávaním a prijímaním lásky alebo pomoci.
  2. Zdravý náhľad na svet – otvorenosť novým informáciám, schopnosť vidieť alternatívy, odvahu robiť samostatné rozhodnutia a ochotu ich hodnotiť a niesť za ne zodpovednosť.
  3. Schopnosť vziať na seba zodpovednosť – rozpoznanie vlastných hraníc, určenie toho, čo sa musí urobiť a ochotu urobiť to, čo vyžaduje situácia. Ľudia bez zodpovednosti obyčajne odmietajú niesť dôsledky svojho správania – majú tendenciu dávať vinu ostatným či systému alebo vidieť seba samých ako obeť.
  4. Sebadisciplína – vyžaduje správne sebahodnotenie, sebaporozumenie, rozpoznanie svojich pocitov, cieľov a prístupov a ochotu prijať zodpovednosť za svoje vlastné konanie. Medzery v tejto oblasti majú ľudia, ktorí vyžadujú, aby za nich rozhodoval niekto iný; sledujú skôr to, ako ostatní vidia to, čo robia, než to, čo skutočne robia. Chýba im schopnosť vyrovnať sa so stresom či tlakom, majú nízke sebavedomie, nedokážu byť sami k sebe úprimní, nevedia prežiť uspokojenie.
  5. Odvaha – umožňuje nám postaviť sa tvárou v tvár životu i s jeho neúspechmi, zdvihnúť sa, keď spadneme, riskovať a skúšať nové veci.
  6. Ochota spolupracovať – dáva nám možnosť zapojiť sa a stať sa členom určitej skupiny alebo tímu (rodina, školská trieda, pracovný kolektív, záujmové skupiny a pod.).

Prvé, čo musíme urobiť, je zhodnotiť naše súčasné rodičovské postupy a zistiť, či naozaj v našich deťoch podporujú rozvoj tých vlastností, ktoré považujeme za dôležité. V tom nám môžu pomôcť nasledovné otázky:

  1. Stávajú sa moje deti menej neposlušnými?
  2. Rozvíjajú sa v nich práve tie hodnoty, ktoré si na nich cením?
  3. Aký získava moje dieťa názor na seba a ostatných?
  4. Koná moje dieťa ako človek, ktorý niečo prináša aj ostatným a spoločnosti, alebo ako niekto, kto vidí v ľuďoch okolo seba len sluhov?

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP Žilina

PUSINKY A DOTYKY NIE SÚ NA ROZKAZ

Milí rodičia! Mnohí z nás sa obávajú, že niekto cudzí unesie a sexuálne zneužije naše dieťa. Správy o takýchto prípadoch v novinách vyvolávajú strach a pocit bezmocnosti. Neznámi páchatelia sú však skôr výnimkou. Preto nestačí, keď svoje dieťa varujeme pred neznámymi osobami. Vieme, že páchatelia sú často súčasťou najbližšieho okolia dieťaťa. Najmä v tomto nám rodičom padne preventívna výchova detí veľa zaťažko, pretože si neželáme, aby naše deti boli voči známym a príbuzným nevľúdne, ani aby sa správali ustrašene a zakríknuto a už rozhodne nechceme zničiť ich vzťahy dôvery k okoliu.

Matky a otcovia, a vôbec všetci dospelí môžu urobiť veľa pre ochranu dievčat a chlapcov pred sexuálnym zneužívaním:

Deti sú od nás dospelých závislé, a preto sme zodpovední za to, aby sme ich nepodriaďovali svojim potrebám a svojej vôli. Je dôležité, aby sme rešpektovali ich osobitosť, vôľu, hranice, právo na vlastný názor a dôveru vo vlastné pocity. Nezabúdajme, že sú to plnohodnotní ľudia, i keď ešte malí. Práve takýto postoj je základom každej preventívnej práce, ktorá je samozrejmou súčasťou výchovy od narodenia.

Dievčatá a chlapci majú svoje silné stránky a energiu, mnoho schopností, vyhranenú vôľu a cit pre to, čo je pre nich dobré. Niekedy padne nám dospelým veľmi zaťažko uznať a podporovať svojskú silu a svojhlavosť detí. Výchova sebavedomých, svojhlavých detí je namáhavá. Pýtajú sa a požadujú vysvetlenia, často sa nechcú bezvýhradne podriadiť našim požiadavkám. Rešpektovať svojhlavosť detí však neznamená bezbrehú voľnosť bez pravidiel hry. Dospelí musia vo výchove samozrejme stanoviť jasné hranice: Len potiaľto, a ďalej ani krok!

Právo na stanovenie vlastných hraníc však majú aj deti.

Ako môžeme podporiť silu, dôveru vo vlastné pocity a svojhlavosť svojho dieťaťa:

  • Majme radosť z láskyplných nežností, dotykov so svojimi deťmi, dbajme však na to, či ako a kedy si ich deti želajú. Rešpektujme aj najmenší signál nevôle zo strany dieťaťa.
  • Podporujme svoje dieťa v tom, aby aj vo vzťahoch s inými ľuďmi odmietalo dotyky, ktoré si neželá alebo sú mu nepríjemné. Zastaňme sa vždy svojej dcéry alebo syna, aj keď tým možno vzbudíme nevôľu starých rodičov, príbuzných alebo známych. Bezpečnosť nášho dieťaťa má v každom prípade prednosť a ak príbuzným vysvetlíme svoje dôvody, iste nás pochopia. Pre deti je veľmi ťažké presadiť svoju vôľu proti vôli dospelých, potrebujú pri tom našu bezvýhradnú podporu.
  • Umožnime svojim deťom, aby sa podieľali na rozhodovaní v rodine, najmä ak ide o veci, ktoré sa ich priamo týkajú. Berme vážne ich názory, akceptujme, ak to je len trocha možné, ich oprávnené NIE alebo NECHCEM.
  • Využívajme spoločný pokojný rozhovor o zážitkoch, pocitoch, starostiach a radostiach dieťaťa. Dodajme mu odvahu, aby sa so svojimi problémami obrátilo na niekoho iného, komu dôveruje, ak nechce o istých veciach hovoriť s nami. Pozorne počúvajme, čo nám chce naše dieťa povedať, pokiaľ je niečo nejasné, pýtajme sa.
  • Nechajme dieťa, aby mohlo samo vnímať a hodnotiť situácie a pocity. Podporujme ho v tom, aby si nedalo nahovoriť nič, čo je mu proti mysli.
  • Pre nás dospelých je často ťažké hovoriť s deťmi o sexualite otvorene. Naše deti však potrebujú jazyk na pomenovanie sexuálnych aktivít a všetkých častí tela. Vstup do takejto témy nám môže uľahčiť práve primeraná obrázková knižka.
  • Upozornime svoje deti na to, že existujú dobré a zlé tajomstvá: Dobré tajomstvá nám pôsobia radosť a sú napínavé, napr. keď sa tešíme na vianočný darček. Zlé tajomstvá však pôsobia starosti a tlačia na duši. Podporujme svoje deti v tom, aby takéto tajomstvá «prezradili» aj vtedy, ak im to nejaký dospelý zakázal.
  • Podporujme svoju dcéru a svojho syna, aby vyjadrovali vlastné pocity, bez ohľadu na to, či sú tieto pocity pre chlapca či dievča «vhodné», alebo nie.
  • Majme radosť z toho, keď je naša dcéra sebavedomá a svojhlavá, aj keď náš sused povie, že nie je milučké poslušné dievčatko, ale divoška.
  • Dovoľme svojmu synovi, aby smel prejaviť aj také «nemužné» pocity ako strach, slabosť a bezmocnosť a aby dokázal o nich hovoriť.

Istotne sa nám dospelým vždy nepodarí správať k dievčatám a chlapcom takto predpisovo, ale aj malé kroky sú dôležité. Významnou súčasťou prevencie sú rovnoprávne a partnerské vzťahy žien a mužov v rodine i mimo nej. Skúsme si v každodennom živote všímať situácie, ktoré oberajú naše dieťa o právo rozhodovať o sebe a svojom tele: Keď od dieťaťa žiadame bezvýhradnú poslušnosť voči dospelým, nenaučí sa presadiť svoju vôľu, povedať nie. Keď sa nášho dieťaťa dotýkajú úplne cudzí, ale aj známi a príbuzní, bez ohľadu na jeho odmietavé reakcie. Dokonca na ulici či v obchode sa často stáva, že sa cudzí ľudia nadchýnajú «milotou» nášho dieťaťa a dotýkajú sa ho. To je dieťa, aby bolo «milé» napríklad k starým rodičom, pretože budú smutní a budú si myslieť, že ich už nemá rado. Uvedomme si, že takéto zážitky učia našu dcéru a nášho syna, že nemá právo rozhodovať o svojom tele, že sa ho smie dotýkať hocikto, pretože keď sa bráni, prináša to problémy. Nezabúdajme, že aj deti majú právo na svoje súkromie a že od nich nesmieme požadovať veci, ktoré sú nám samým nepríjemné. Veď by nám určite nebolo príjemné, keby sme na ulici stretli obra s velikánskymi rukami, štyrikrát väčšieho od nás, ktorý by nás chcel «len» pohladkať! Spomeňme si, koľkokrát sa v našej rodine odohral napríklad takýto rozhovor:

Dieťa: – To bolí!
Dospelý: – Ale, to nemôže bolieť!
Dieťa: – Bojím sa!
Dospelý: – Nemáš sa čoho báť! Nevymýšľaj!

Práve takto deti odúčame dôverovať vlastným pocitom a ničíme dôležitý varovný signál «nepríjemný/zlý pocit». Veku primeraná sexuálna výchova vyzbrojí naše dieťa vedomosťami a nedovolí, aby páchateľ zneužil prirodzenú zvedavosť dieťaťa na «zakázané», oblasti. Nezabúdajme na nežnosť voči svojim deťom, aby páchateľ nemohol využiť nenaplnenú túžbu dieťaťa po blízkosti. Uvedomme si, že deti sú dievčatá a chlapci a ako také sú v našej spoločnosti rozdielne vychovávané. Máme zafixované veľmi presné predstavy, čo to znamená byť «správne» dievča a «správny» chlapec, a to napriek tomu, že sa v tejto oblasti za posledné roky mnohé zmenilo. Spravidla sa od muža očakáva, že bude aktívny, schopný sa presadiť, že ho bude ovládať rozum a vôľa, nie city. Má sa orientovať na výkon a úspech, dokonca má byť agresívny. Naproti tomu má byť žena, tak sa to traduje, skôr citlivá, mäkká, nežná, prispôsobivá a poddajná, ak taká nie je, hovoríme, že je neženská, mužatka, že má starodievocké maniery. Očakávame, že sa bude podriaďovať a starať o iných. A práve na tieto rodové stereotypy kladieme vedome či nevedome dôraz aj vo výchove svojich dcér a synov. Takáto výchova smerujúca k striktnému vymedzeniu rolí pohlaví však poškodzuje dievčatá i chlapcov, aj keď rôznym spôsobom. Dievča, ktoré vedieme k tomu, aby bolo milé, poslušné, prítulné, sa oveľa ľahšie stane obeťou zneužívania než také dievčatá, ktoré povzbudzujeme v ich sebavedomí a schopnosti presadzovať svoju vôľu. Chlapec, ktorý sa stal obeťou zneužívania, je v takejto situácii bezmocný a vystrašený, neodváži sa o tom hovoriť, pretože si myslí, že sa mal ako «správny» chlapec vedieť ubrániť. Nesmie ukázať strach, smútok a bolesť.

Sexuálne zneužívanie je výrazom nerovného rozdelenia moci medzi mužmi a ženami. Tradičná výchova prispieva k upevňovaniu tohto rozdielu. Taký vzťah pohlaví, ktorý nie je založený na vzájomnom rešpekte, rovnocennosti a rovnoprávnosti, prispieva k zneužívaniu dievčat a chlapcov – aj dospelých žien. My dospelí máme moc rozhodovať o svojich deťoch, preto sme zodpovední za ich blaho.

Matky a otcovia nemusia a nemôžu byť vždy perfektní. Mnohé sa však môžeme naučiť spolu so svojimi deťmi, a tak pomôžeme im aj sebe.

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP Žilina
Zdroj: Braun, Gisela (Arbeitsgemeinschaft Kinder – und Jugendschutz, AJS, Landesstelle NRW e.V.): Gegen sexuellen Mißbrauch an Mädchen und Jungen, Ein Ratgeber für Mtter und Väter

RODIČOVSKÁ MOC = ASERTIVITA BEZ AGRESIVITY

O rodičovstve existujú rôzne predstavy – mnohé z nich sú však falošné‚ a pri výchove nás môžu obmedzovať. Jednou z takýchto predstáv je názor, že “rodičia by mali svoje deti neustále ovládať”.

Je treba jasne rozlišovať medzi významom slov “ovládanie” a “moc”.

Slovník definuje slovo moc ako “schopnosť k nejakému pôsobeniu, duševnú alebo telesnú schopnosť niečo vykonať; sila, energia …” – a slovo ovládanie alebo ovládať ako “mať pod svojou vládou, vládnuť, opanovať, pokoriť; podriaďovať svojmu rozhodovaniu; autorita, príkaz …”.

Táto definícia je o moci – moci, ktorú máme ako ľudia a rodičia. Moc je schopnosť dosiahnuť zmenu. Je jasné, že schopnosť ovládať je súčasťou moci – bolo by ťažké niečo zmeniť, keby sme svoj svet nemali aspoň sčasti v rukách. Ale falošná predstava, že rodičia musia svoje deti neustále ovládať, vytvára dojem, že rodičia by mali vychovať zo svojho dieťaťa určitý typ človeka nezávisle na jeho vrodených predpokladoch a na schopnosti jeho slobodného rozhodovania.

Možno ste si všimli, že deti konajú často veľmi prefíkane: majú svoj rozum a rady by si o svojom živote rozhodovali samy rovnako ako my. Možnosť rozhodovať o sebe a nebyť vydaný napospas druhým nám totiž dáva pocit bezpečia. Lenže deti sú v neľahkej situácii – sú malé, veľa toho ešte nevedia ani nedokážu, nemajú dosť peňazí, majú menšiu moc a menej kontaktov než ich rodičia. Preto na získanie moci používajú prostriedky, ktoré majú, napríklad znalosť našich “slabých miest”.

Možno sa nám nepáči, ako to robia, ale ony sa len snažia uhájiť si svoje miestečko pod slnkom ako my všetci. Nejde tu teda o schopnosť ovládať naše deti, ale seba samých. Keď deti uvidia, ako zvládame svoj život, pomôže im to v ich rozhodovaní; práve to sa majú naučiť, pokiaľ majú žiť šťastne a zdravo.

Otázka “moci” sa vyhrocuje najmä v období dospievania našich detí – možno sa nám zdá, že zrazu nad nimi nemáme žiadnu “moc”.

V skutočnosti sme o svoju moc neprišli, ibaže sa snažíme zmeniť niečo, čo vlastne ani príliš zmeniť nemôžeme – druhého človeka. Nikto sa naozaj nezmení, pokiaľ to nechce sám, a ak sa snažíme zmeniť svoje dieťa spôsobom, ktorý sa mu nepáči, zákonite sa cítime (relatívne) bezmocní. Použime preto svoju energiu radšej na zmenu osoby, ktorú ovplyvniť môžeme – na seba samých! Môžeme začať inak vnímať svoju situáciu a inak na ňu reagovať.

SEDEM KROKOV K RODIČOVSKEJ MOCI

Získať rodičovskú moc je možno ľahšie, než si myslíte. Nasledujúcich sedem krokov Vám v tom môže pomôcť.

Krok č.1.: Bavte sa!

Pokiaľ máte so svojím dospievajúcim dieťaťom problémy, potom sa Vám myšlienka, že by Vás to vlastne malo baviť, bude zdať nehorázna …

Rodičovstvo je práca, ktorá trvá vlastne celý život – aj keď sú naše deti už dospelé, stále sú to naše deti. Uvedomujeme si tiež, že naše dieťa má len jeden život, a chceme, aby ho prežilo šťastne a naplnene; preto do detí investujeme obrovské množstvo starostlivosti, lásky, energie, času i peňazí. Na druhej strane – aj my, rodičia, máme len jeden život a niet dôvodu, prečo by tiež nemal byť čo najplnší a najúspešnejší. Rodičovstvo je síce vážne a náročné poslanie, neznamená to však, že pritom nemôže byť aj veselo.

Krok č.2.: Nezabúdajte, že máte svoju cenu!

Sebaocenenie do značnej miery ovplyvňuje náš vzťah k druhým ľuďom. Možno sme sa vo výchove detí dopustili chýb – to však neznamená, že sme úplne neschopní; mýliť sa je naozaj ľudské. Možno natoľko berieme ohľady na práva svojho dieťaťa, že úplne zabúdame na svoje vlastné práva – nezabúdajme, že sme dôležitá a svojprávna osoba: nie dôležitejšia, nie menej dôležitá, ale rovnako dôležitá ako dieťa.

Krok č.3.: Zistite si fakty!

Je ťažké mať v určitej fáze života svojho dieťaťa dostatočnú moc, keď nemáme informácie o zákonitostiach a zvláštnostiach toho – ktorého vývinového obdobia. Na túto tému existuje dostatok vhodnej literatúry, ktorá nám pomôže lepšie pochopiť správanie dieťaťa i svoje vlastné reakcie a budeme schopnejší zvoliť zodpovedajúce riešenie rôznych situácii. Taktiež znalosť príčin, ktoré k situácii viedli, nám pomôže reagovať konštruktívne. Je dôležité neľutovať čas na hľadanie možných variant riešení – spory medzi rodičmi a deťmi často končia riešením typu “buď – alebo”, obyčajne však existuje viac možností.

Krok č.4.: Neprestávajte komunikovať!

Poznanie nemá veľký význam, ak ho nechceme alebo nemôžeme odovzdať ďalej. Komunikácia je proces, keď sa dva alebo viac subjektov navzájom chápe, a to nielen v rovine myslenia, ale aj v rovine citov. Aby mohol vzniknúť vzťah, musia nás deti brať takých, akí naozaj sme – preto je dôležité, aby sme im boli ochotní komunikovať, čo si myslíme a čo cítime. Pretože komunikácia je vždy dvojsmerný proces, musíme svoje deti povzbudzovať k rovnakej otvorenosti voči nám.

Krok č.5.: Neprestávajte počúvať!

Nestačí len hovoriť – musíme byť schopní aj počúvať, a to tak, aby sme pochopili skutočné jadro znenia. Niekedy to nie je jednoduché, pretože verbálna (slovná) zložka komunikácie nemusí obsahovať tú najdôležitejšiu časť oznamu. Musíme sa preto naučiť požívať tak, aby sme chápali aj podtext slov (mimika, gest , tón hlasu a pod.).

Krok č.6.: Prijímajte bez odsudzovania!

To neznamená, že sa nám má páčiť všetko, čo naše dieťa robí, alebo že to máme nekriticky schvaľovať – ide o ochotu očakávať pozitívny vývoj. Naučme sa posudzovať konanie, nie osobu: Ide o vytvorenie atmosféry, v ktorej dieťa cíti, že ho máme radi a máme oňho úprimný záujem, aj keď sa nespráva presne tak, ako by sme chceli.

Deti, ktoré zažívajú prijatie podmienené svojím správaním, majú problém v tom, že hoci počujú slová ako “Keď budeš dobré dievčatko a budeš sa správať tak a tak, ľudia ťa budú mať radi”, vnímajú zároveň podtext tohto znenia – že totiž také, aké sú, ich nikto mať rád nemôže. Možno tomu nakoniec uveria a začnú sa správať ešte horšie. Dôležité je teda vytvoriť deťom atmosféru bezpodmienečného pozitívneho prijatia – aj keď im stanovíme určité hranice a pravidlá, neznamená to, že sú vo svojej podstate zlé; iba sa ešte musia veľa učiť.

Krok č.7.: Povzneste sa nad to, čo nemôžete zmeniť!

Mnoho vecí môžeme vo svojom živote zmeniť, niektoré však nie – pokiaľ sa o to budeme vytrvalo snažiť, budeme tým podkopávať svoju rodičovskú moc. Nemôžeme napríklad zmeniť osobnosť svojho dieťaťa. Nemôžeme prerobiť chlapca na dievča alebo vysoké, kostnaté telo na útle, jemne tvarované. Nemôžeme zmeniť nič, čo sa stalo v minulosti, ani činy, ktoré teraz možno ľutujeme. Môžeme sa však z minulosti poučiť a môžeme tiež zmeniť svoje očakávania, a tým budeme mať na rôzne situácie realistickejší pohľad.

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP Žilina
ZDROJ: – S. Dainowová: “Jak přežít dospívání svých dětíˇ”

SAMOSTATNOSTI SA TREBA UČIŤ

Byť dospievajúcim znamená – okrem búrlivého telesného vývinu – aj nájsť vlastnú identitu, orientovať sa v živote a vo svete a osamostatniť sa. Prejavovať sa ako dospelý, nájsť svoju identitu, to vedie niekedy ku konfliktu medzi mládežou a rodičmi.

Ak chceme svojim dospievajúcim deťom pomôcť, aby rozlúčku s detstvom neprežívali ako nejaký duševný otras, ale ako proces dozrievania, musíme poznať ich svet s jeho lákadlami, požiadavkami a nebezpečiami. Musíme sa snažiť byť dobre informovaní, aby sme im boli vhodnými partnermi pre rozhovor – potom im budeme lepšie rozumieť a budeme ich môcť vystríhať pred “pádmi” a ponúkať im iné, lepšie možnosti.

Nájsť svoju vlastnú identitu – inú než má otec či mama – túžba po nezávislosti, byť uznávaný u svojich rovesníkov, osvedčiť sa medzi nimi, to sú pre dospievajúce dieťa veľmi dôležité témy. Rodičia, ktorí to nevedia a neberú do úvahy, nikdy dospievajúceho správne nepochopia.

V hľadaní zmyslu života a vlastnej identity sa mnohí mladí ľudia cítia osamotení ako vo vzduchoprázdne – doba medzi detstvom a skutočnou dospelosťou sa totiž v našej modernej spoločnosti predlžuje: na čo je napríklad dobrá plnoletosť podľa zákona, keď finančne sú mladí ľudia stále závislí od rodičov? Sú to ešte deti, alebo už dospelí?

Toto hľadanie identity možno prirovnať k riadeniu auta: mnohí mladí ľudia sú nazlostení a zdajú sa vzdorovití, pretože rodičia stále sedia za volantom a riadia život svojich detí. Takíto rodičia omylom chápu vzdor svojich detí ako osobné odmietnutie. Pritom deti nechcú nič iné, ako si konečne sadnúť za volant, aby mohli viac kontrolovať svoj život a mohli o sebe viac rozhodovať. Rodičia váhajú zmenšiť kontrolu z obavy, aby sa dieťa nerozhodlo nesprávne. Ale súčasne sa deti pýtajú, kedy sa teda majú naučiť rozhodovať o sebe, keď k tomu nikdy nedostanú príležitosť. Ak si každá strana bude trvať na svojom, môže sa stať, že dospievajúce dieťa zo zlosti utečie aj s autom, zatiaľ čo rodičia ostanú so zalomenými rukami…

Nie je rozumnejšie včas uvoľniť miesto za volantom a so súhlasom dieťaťa si sadnúť vedľa neho a vhodne mu poradiť v jeho jazde za samostatnosťou?

Mladý človek na rozdiel od dieťaťa v predpubertálnom veku potrebuje väčšiu samostatnosť a slobodu – ak mu ju neposkytneme, zoberie si ju aj tak, ale veľakrát ako prejav protestu a vzbury. Alebo sa aj podvolí, naučí sa nemať vlastnú zodpovednosť a stane sa z neho nakoniec človek, ktorý sa riadi len želaniami druhých.

A práve tu sa dopúšťajú úzkostliví a puntičkárski rodičia najväčšej chyby: zo strachu pred nebezpečenstvom, ohrozením, prípadne aby sa nemuseli rozčuľovať nad začínajúcou samostatnosťou dieťaťa, “zatarasia všetky dvere a zamrežujú všetky okná”.

Mladí ľudia, ktorým rodičia dožičia dostatok voľného priestoru, hovoria o svojich rodičoch, že sú im blízki, radi s nimi niečo podnikajú, hľadajú u nich radu a prijímajú ich ako vzor. To sa nedá povedať o mládeži, ktorá sa cíti obmedzená a veľmi kontrolovaná.

Ak máme v rodine dospievajúce dieťa, musíme vlastne zmeniť svoj životný štýl – ak pre vek pred pubertou platí zásada “trénovať a užiť”, teraz ju musíme zmeniť na “poradiť a sledovať”.

Tento nový životný štýl sa týka celej rodiny. “Preškoliť” sa musia nielen mladí, ale aj rodičia. V mnohých rodinách je ovzdušie zamorené skrytou nedôverou, iní rodičia dávajú svojim deťom – ľahkomyseľne príliš mnoho voľnosti. Mnohí ich zase prehnane chránia, rozmaznávajú a najradšej by ich stále vodili za ručičku.

Rodičia, ktorí vyžadujú zodpovednosť, a dospievajúce deti, ktoré na to reagujú pocitom zodpovednosti, sa vzájomne posilňujú. Nezabúdajme však na to, že deti predsa môžu urobiť chybu – človek sa v živote učí krôčik za krôčikom. Počítajme už dopredu s možnými chybami a nesprávnymi rozhodnutiami. A keď sa to už stane, pomôžme dospievajúcemu dieťaťu, aby nestratilo tvár. Neodsudzujme, ale dávajme radšej vhodné otázky, pomôžme mu, aby si svoje rozhodnutie ešte raz premyslelo, namiesto toho, aby tvrdohlavo stálo za svojím len preto, aby dokázalo svoju nezávislosť.

Dôverovať dieťaťu, že sa správne rozhodne a že sa bude správať zodpovedne, môže byť pre rodičov dospievajúceho dieťaťa tou najväčšou skúškou. Ale tu sa ukáže ovocie doterajšej výchovy: reakcia mladého na poskytnutú slobodu je skúškou úspechu, ako ďaleko sa stal samostatným. Výsledok závisí ako od rodičov, tak aj od detí.

Nasledujúce dve zásady musia prejsť dospievajúcemu dieťaťu bezpodmienečne do krvi – tie ho môžu (aj napriek obmedzenému pocitu slobody) držať na uzde, aby konal zodpovedne aj bez nátlaku rodičov.

Slobody toľko, nakoľko je možné dôverovať. Vlastná zodpovednosť znamená znášať sám dôsledky, aj keby mali byť nepríjemné.

Tieto dve zásady odporúčame so svojím dospievajúcim dieťaťom preberať čo najčastejšie, napríklad takto: “Doprajem ti viac voľnosti a samostatnosti, ale musíme sa spoľahnúť jeden na druhého. Čím viac ti budem môcť dôverovať, tým väčšiu slobodu dostaneš. To bude náš spoločný postup pre budúce roky a ty v ňom budeš hrať hlavnú úlohu.”

V mnohých prípadoch by dospievajúce deti chceli mať slobodu a nezávislosť, ale bez vlastnej zodpovednosti a bez nepríjemných dôsledkov: Ak sa naše dieťa rozhodne cestovať autobusom “na čierno” a prichytí ho revízor, pokojne ho nechajme zjesť tú kašu, ktorú si samo navarilo – to je logický dôsledok jeho vlastného rozhodnutia. Ale mnohí rodičia doma najprv robia krik a hromžia, aby nakoniec veľkoryso vytiahli peňaženku a zaplatili za dieťa…

Veľa dospievajúcich detí pociťuje len málo slobody vo vlastnom rozhodovaní a cíti sa ako vo väzení. Následkom toho potom žijú v stálej opozícii voči rodičovským požiadavkám, ale nepomyslia na to, že sú za svoj život zodpovední samy.

My rodičia si zas nemôžeme myslieť, že sa naše dieťa zaradí do života bez toho, aby urobilo pár chýb – nie je predsa dokonalé! Ak sa deti neprejavujú tak, ako si to predstavujeme, nemusíme nad nimi hneď lámať palicu. Ak nás aj sklamú, dajme im znova príležitosť, aby nám dokázali, že im môžeme dôverovať.

Dospievajúce dieťa si musí uvedomiť, že dôveryhodnosť a spoľahlivosť sú pre jeho rodičov dva kľúče, ktorými mu otvárajú dvere k ešte väčšej slobode. Preto by práve tieto vlastnosti nemalo brať na ľahkú váhu.

Dôvera však musí byť obojstranná.

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP Žilina
ZDROJ: C. a E. Mühlanovci: “Prepáč, mama!”

AKO UĽAHČIŤ SVOJMU DIEŤAŤU ZAČIATOK ŠKOLSKEJ PRÁCE

DESATORO PRE RODIČOV

  1. Vyžadujte od dieťaťa jasnú a správnu odpoveď.
  2. Veďte dieťa k tomu, aby kľudne a pozorne počúvalo rozprávky.
  3. Vyžadujte, aby dieťa reagovalo hneď na vhodne zadanú úlohu – dôsledne sledujte jej splnenie.
  4. Sústreďte dieťa na vykonanú prácu a nedovoľte mu, aby sa zaoberalo vedľajšími činnosťami.
  5. Zvykajte dieťa na to, aby dohralo začatú hru, dokončilo rozobratú prácu.
  6. Veďte dieťa k návyku, aby denne vykonávalo drobné domáce úlohy a práce.
  7. Vyžadujte, aby si dieťa po hre upratalo hračky, po obede odložilo príbor a riad.
  8. Veďte dieťa pozdraviť sa, poprosiť, poďakovať, slušne sa správať najmä k starším ľuďom.
  9. Veďte dieťa k tomu, aby si pri hre a prechádzkach všímalo kvety, zvieratká, veci a zmeny okolo seba.
  10. Veďte dieťa k návyku, aby chodilo v pravidelnom čase spávať, aby pravidelne vstávalo, stravovalo sa, zachovávalo hygienu, aby si vždy umývalo ruky pred jedlom a po návšteve WC.

Viete, čo by malo vedieť dieťa, ktoré ide do školy?

  1. Malo by si pamätať niekoľko básničiek a riekaniek, vedieť svoje meno, vek, adresu, na ktorej býva.
  2. S pomocou názoru by malo sčitovať a odčitovať do päť, poznať čísla od 0-10 a vedieť určiť ich poradie.
  3. Orientovať sa v priestore, vie, kde je vpravo, vľavo, hore, dole, vpredu, vzadu.
  4. Mať čistú výslovnosť a plynulo hovoriť, dieťa by nemalo mať problémy s výslovnosťou niektorých hlások, nezajakávať sa pri reči.
  5. Plynulo prerozprávať udalosti, ktoré zažilo alebo príbeh, ktorý si vypočulo, prerozprávať obsah krátkej rozprávky a porozumieť jej obsahu, vyjadrovať sa plynule aj v zložitejších vetách.
  6. Odpovedať na otázku, keď sa ho pýtajú.
  7. Nakresliť postavu primerane svojmu veku, ťahy kresby sú plynulé, línie pevné a neroztrasené, svalstvo ruky je pri práci uvoľnené.
  8. Dieťa vie nakresliť geometrické tvary podľa predlohy, vie vystrihnúť tvar podľa predkreslenej čiary.
  9. Vedieť sa odlúčiť od rodičov, nemalo by mu robiť problémy prispôsobovať sa novému prostrediu.
  10. Cítiť sa dobre v kolektíve detí, vyhľadávať ich – uznávať dospelú autoritu a dokázať sa jej podriadiť.
  11. Vydržať sedieť pri jednej činnosti 20 min. a zadané úlohy dokončiť, nezačínať neustále niečo nové, neodbiehať.
  12. Mať chuť učiť sa, často sa pýtať na písmená, číslice, zaujíma sa o učenie a chce vedieť viac.
  13. Vedieť sa samostatne obuť a obliecť, pozapínať gombíky a zaviazať si šnúrky.
  14. Poznať základné farby a geometrické tvary.
  15. Vedieť sa samostatne najesť a obslúžiť na WC.
  16. Dieťa nie je agresívne, spory medzi deťmi dokáže riešiť väčšinou bez bitky, hádky, vzdorovitosti.

Žiak

AJ UČIŤ SA TREBA UČIŤ

Milá žiačka, milý žiak! Dospel/a si do obdobia, keď sa stávaš samostatnejším/ou, schopnejším/ou robiť vlastné rozhodnutia. K najdôležitejším rozhodnutiam patrí voľba strednej školy. Prijatie na strednú školu – to je vážna zmena v postavení žiaka, najmä v nárokoch na množstvo a charakter učiva. Žiak akejkoľvek strednej školy sa musí vedieť učiť s a m o s t a t n e.

Je najvyšší čas naučiť sa učiť. Ponúkame niekoľko rád, ako sa učiť správne.

Rada 1:

Plánuj si vždy svoj voľný čas aj na učenie. Vymedz si každý deň v týždni, odkedy dokedy budeš oddychovať a ako, na prípravu na vyučovanie si urči presné obdobie, pravidelne v tej istej dennej dobe. Striedaj učenie a fyzickú činnosť (prácu, šport, prechádzky). Vyhraď si miesto, kedy sa budeš učiť, udržiavaj ho vždy v poriadku, uč sa vo vyvetranej miestnosti. Dodržiavaním tejto zásady sa Ti učenie stane onedlho samozrejmým návykom a nebudeš musieť vynakladať energiu na každodenný boj so sebou, aby si sa konečne začal učiť.

Rada 2:

Pred samotným učením si urob prehľad, aké množstvo učiva Ťa čaká z každého predmetu, aké úlohy si máš napísať. Potom si na každé učivo a úlohu vymedz určitý čas potrebný na jeho zvládnutie. Uprednostni dôležitejšie pred menej dôležitým, viac času si urči na ťažšie učivo, prípadne na začiatok učenia je dobré plánovať najťažšie predmety alebo učivá.

Rada 3:

Zbežne si prebehni učivo, ktoré ste preberali dnes, bez ohľadu na to, či máš aj zajtra ten istý predmet.

Rada 4:

Nezabúdaj na preopakovanie učiva pred naučením sa nového! Uľahčíš si tým nové učenie.

Rada 5:

Striedaj predmety rôzneho charakteru! Jazyky striedaj s prírodovednými predmetmi. Príklad: slovenský jazyk – matematika – anglický jazyk – chémia – dejepis – fyzika a pod. Pri dlhodobom učení podobného materiálu dochádza totiž k väčšej únave, kým pri striedaní rôznych predmetov je umožnená obnova práceschopnosti mozgových centier.

Rada 6:

Uč sa kombinovaným spôsobom! Prečítaj si látku (básničku) najprv celú, aby si získal prehľad. Potom sa nauč jednotlivé časti a po ich dôkladnom zvládnutí si zopakuj látku vcelku.

Rada 7:

Pri opakovaní si rozlož učivo na menšie časti na dlhšiu dobu! Je to účinnejší spôsob, ako sa učiť veľa učiva naraz.

Rada 8:

Používaj pri učení výpisky! Postup pri zostavovaní výpiskov je nasledovný. Prečítaj si celú látku z učebnice, ceruzkou si tenko vyznač, podčiarkni hlavné myšlienky. Tie si potom povypisuj do zošita, dôležité vety a údaje si napíš alebo podčiarkni červenou (zelenou) farbičkou. Potom si učivo podľa výpiskov zopakuj. Podrobnosti si pozri ešte v učebnici. Ak máš učivo alebo jeho časť v PC, postupuj obdobne v rámci textu v PC.

Rada 9:

Používaj rôzne spôsoby učenia!

  • Potichu a nahlas.
  • Po častiach a vcelku.
  • Písomne a ústne.
  • Z výpiskov aj z učebnice.- Zapájaním zrakovej aj sluchovej, či motorickej pamäti.

Rada 10:

Uč sa vždy aktívne, so zámerom učiť sa! Uč sa najmä pochopením súvislostí. Hľadaj vzťahy medzi naučenými a novými poznatkami.

Rada 11:

Využívaj pri učení názorné pomôcky, ako napríklad modely, grafy, obrázky. Pri opakovaní učiva si pomáhaj napr. diktafónom.

Je ešte veľa iných spôsobov, ako sa účinne učiť. O tých sa môžeš dozvedieť z kníh alebo od učiteľov či psychológov.

Veľa chuti do učenia! Maj na mysli, že najviac pri učení pomáha zámer, snaha sa učiť !

Spracovala: PhDr. Ľubomíra Halásová, psychologička CPPPaP Žilina
ZDROJ: PhDr. M. Mesárošová a PhDr. Ľ. Petráková